Double problem

8.KAPITOLA

Daniel

Prebudím sa z nepokojného spánku a nahmatám pár pohybmi telefón ležiaci na nočnom stolíku. Dám malú, svietiacu obrazovku pred svoju tvár a zaostrím na drobné čísla. Je presne 3:50 ráno a čas vstávania sa ešte ani neblíži. Taký znepokojený ako dnes som nebol už veľmi dlho. Celú noc premýšľam nad všetkým, čo sa stalo. Ako mi to mohla pred tými ôsmymi rokmi urobiť? Zaslúžil som si to? Nedokážem poriadne ani premýšľať a potrebujem to zo seba dostať. Urobím prvú vec, ktorá ma napadne. Prejdem do kontaktov a vytočím číslo. Ani nie o pól minúty sa ozve z druhej strany :

,,Čo ti úplne hrabe? Vieš koľko je hodín?"

,,Ja viem, ale potrebujem sa nutne porozprávať. Prídeš?"

,,Teraz?" podráždene zamrmle.

,,Áno, hneď, prosím. Je to naliehavé a nechcem to hovoriť do telefónu."

,,Tak dobre, som tam do 15 minút, ale nezabudnem ti to," už s miernym smiechom Dylan poznamená a zloží. Vydýchnem si a vstanem z postele. Zvlečiem zo seba pyžamo a dám si tepláky. Všetko toto ubehne veľmi rýchlo a zazvoní zvonček. Bežím otvoriť. Keď zbadám Dylanovu znepokojené tvár, musím sa pousmiať.

,,Ja som si z toho tvojho tónu myslel, že umieraš," vystrašene a zadýchane povie. Pravdepodobne celú cestu bežal.

,,Až tak vážne nie, ale je to pre mňa dosť vážne."

,,Môžeš prestať hovoriť v hádankách?"

,,Poď radšej dnu," zatvárim sa tajomne a naznačím mu, aby šiel do obývačky. Dylan na nič nečaká a sadne si do svojho obľúbeného kresla.  Ja ho nasledujem.

,,Tak? Začneš? Netrepal som sa sem o 4 ráno, aby si teraz mlčal."

Zhlboka sa nadýchnem a pripravujem si, čo poviem. Ide to veľmi spontálne. Hovorím mu všetko o novej  práci, o tom čo sa stalo s Lanou, že som stretol  Jess, o tom,že ma opustila kvôli Jamesovi o úplne všetko, čo sa stalo a čo som zo seba potreboval dostať von. Dylan sa na chvíľu zamyslí a nehovorí nič.

,, A to ona má nejaké dieťa?" opýta sa nakoniec.

,,Dieťa, prečo dieťa?"

,,Veď si hovoril, že bola na rodičovskom aj s Jamesom. To znamená, že má asi dieťa, nie?" Dylan má pravdu. Predtým mi to vôbec nedošlo.  Moje telo ovládne závisť. Mňa nechala opusteného, bez nikoho, trápiť sa dlhý čas a ona si odišla žiť svoj dokonalý život s Jamesom, založili si rodinu a tvárili sa, akoby nič.

,,Tak asi musí mať," podráždene poviem.

,,Zaujímalo by ma, koľko majú rokov," nahlas uvažuje.

,,Akože prečo riešiš nejaké jej deti? To mňa vôbec nezaujíma. Nech si má. Z môjho života už je preč."

,,Presne toto som chcel počuť," hrdo povie a potľapká ma po ramene.

,,Mal by som sa sústrediť na Lanu."

,,Idete niekam?" nadšene sa opýta.

,,Áno, dnes. Je sobota pozval som ju do jedného múzea a možno potom na večeru. Teším sa ako malé dieťa. Už dlho som nebol takto vonku so ženou."

,,Ale hlavne jej nevešaj hneď na nos,koľko báb si pretiahol za posledné roky a ani nič o Jess. Myslím si, že to počká," upozorní ma Dylan.

,,A čo si myslíš, že som idiot?"

,,To je fakt, vieš čo robíš," uzná a zamyslí sa, ,, Inak, ak je to všetko, mohol by som ísť späť domov? Za 2 hodiny vstávam do práce."