Double problem

4.KAPITOLA

Daniel

Slovo nervozita, nepokoj, zmätenosť, urazenie, smútok a neistota presne vystihujú to, čo cítim vo vnútri. Navonok sa tvárim pokojne a úplne v poriadku. 

,,Vyzeráš strašne, mal by si si tu kravatu upraviť," upozorní ma Dylan vyvaľujúc sa v mojom kresle. Dylan je najlepší kamoš, barman a takmer môj druhý brat. Poznáme sa už 5 rokov, ale lepšieho priateľa som nikdy nemal. 

,,Mám z toho obrovský stres," poznamenám a kravatu si rýchlo napravím. 

,,Prvý deň v novej práci je vždy stresujúci," upokojuje ma. 

,,Viem, ale riaditeľa som ešte nerobil, len nášmu baru a to už bolo dávno."

,,Ber to pozitívne, hneď ako prídeš si zvoláš všetkých učiteľov a prezrieš si krásne pani učiteľky. Možno ti nejaká padne do oka a ešte bude aj nezadaná." 

Prevrátim očami a po stý raz mu zopakujem : 

,,Nechcem nikoho." 

,,Nechcem nikoho, nechcem nikoho. Toto opakuješ stále a nakoniec zostarneš úplne sám bez nejakej opory." 

,,Je to možné. Jedna ma odporne podvádzala, druhá ma opustila len tak s nejakým sprostým blonďákom a teraz ďalšia, ktorá sa mi aspoň trochu zapáčila ušla a zabuchla mi dvere pred nosom. Jednoducho nemám šťastie." 

,,Alebo ho jednoducho nechceš mať," prísne povie. 

,,Čo tým chceš povedať?" 

,,Ty sa nevieš spamätať z minulosti. Stále v nej žiješ, vždy keď navštíviš brata sa vrátiš akoby späť a blúdiš v kruhu. Mal by si sa konečne prebrať." 

,,Pokúsim sa, ale teraz musím bežať. Nemôže hneď prvý deň prísť neskoro. Už mám nejaké plány na obnovu systému v škole a chcem ich zaviesť." 

,,Tak bež. A môžem tu ešte ostať? Nechce sa mi ísť domov a chcem dokukať ten futbal," s nádejou sa opýta. 

,,Jasné, ako doma," usmejem sa a odídem preč. 

Jess

,,Deti tu nie sú?" opýta sa Louis. 

,,Nie, sú u babky, prečo?"

,,Tam je aj náš malý s Clare, aspoň mám istotu, že nás nik nebude rušiť," s vážnou tvárou povie. 

,,Deje sa niečo?" 

,,To by si mi mala povedať ty, nie?" 

,,Ja?" 

,,Áno, môžem ísť ďalej?" opýta sa, ale skôr ako odpoviem vojde dnu a ide priamo do obývačky. Nasledujem ho a obaja sa usadíme na gauč. 

,,Už mi povieš, o čo ide?" okamžite sa so zvedavosťou pýtam. 

,,Ide o Jamesa." V bruchu zacítim zvláštny pocit a neviem, ako mám reagovať. 

,,Čo ti povedal," neisto zašepkám. 

,,V podstate nič, ale viem, že sa niečo deje a aj to, že je to kvôli tebe." 

,,Ako to môžeš vedieť?" 

,,Jess, je to môj najlepší kamarát, spolumajiteľ firmy a človek, s ktorým trávim veľmi veľa času. Aj keď nechcel povedať, čo mu je, preriekol sa." 

,,Takže čo vlastne vieš?" 

,,Že si ho znovu odmietla a zase kvôli tomu idiotskému pocitu, ktorý by si mala," naštvane hovorí. 

,,Ja za to nemôžem." 

,,A cítiš k nemu niečo? K Jamesovi?" s nádejou v hlase sa opýta. 

,,Ja neviem, mám v tom zmätok, ale je dosť možné, že áno." Sama neverím tomu, že som to práve povedala. 

,,Tak prečo mu konečne nedáš šancu? Ten chalan ťa miluje tak veľmi, že by pre teba zniesol modré z neba." 

,,Ja viem." Sklopím hlavu. 

,,Tak prečo?" 

,,Vieš čo? Radšej choď," smutne poviem a ukazujem prstom na dvere. 

,,Ale prečo?" nechápe Louis. 

,,Prečo mi chceš stále niečo vnucovať? Nemám na to náladu." 

,,Ty nemáš náladu? Ty by si hlavne mala robiť niečo so svojim životom, pretože z neho mám pocit, že nežiješ," nahnevane povie a odíde preč. Opäť sa rozplačem. Môže mať pravdu? Cítim niečo k Jamesovi? Tak dlho sa to snažím popierať, až som možno popierala niečo, čo naozaj cítim. 

Daniel 

Prídem pred celkom starú budovu školy a otvorím dvere. Privíta ma jedna vysoká, silnejšia pani stredného veku. 

,,Dobrý deň, predpokladám, že ste nový pán riaditeľ. Ja som Ester Holdorová a som zástupkyňou riaditeľa. Ukážem vám kanceláriu a všetko okolo," predstaví sa a vedie ma dlhou chodbou. Zastavíme pred dverami, na ktorých už je moje meno a nápis, riaditeľňa. Zhlboka sa nadýchnem s vojdem dnu. Na moje prekvapenie je veľmi pekne vybavená. Čierne kreslo za dreveným stolom. Počítač, gauč a stolík. Dve veľké skrine a luxusný koberec.  Poobzerám sa a sadnem si do svojho nového kresla, je to skvelý pocit. 

,,Pomôžem ešte s niečím?" opýta sa Ester. 

,,Rád by som zvolal všetkých učiteľov, aby som sa predstavil a videl mojich podriadených," milo sa usmejem a ona prikývne. 

,,Keby ste čokoľvek potrebovali, mám kanceláriu hneď vedľa." 

Prejdú možno dve hodinky a ja som sa pomaly usadil v novej kancelárii. Prešiel pár papierov, aby som vedel, ak na tom škola je a zrazu začujem klopanie na dvere. 

,,Ďalej," zvolám. Dvere sa otvoria a dnu nakukne Ester. 

,,Môžeme? Sú tu všetci," opýta sa a ja prikývnem. 

Dnu napochoduje asi 25 učiteľov. Z toho 7 muži a ostatné sú ženy. Prezerám si ich a mne neuniknú pohľady mladších učiteliek ,ktoré si ma prezerajú a niečo si šuškajú. Je to veľmi zvláštna situácia. V tom však uvidím známu tvár, je to Lana?  Áno, nesníva sa mi to. Vidím na nej, ako sa snaží vyhnúť očnému kontaktu so mnou. Neváham ani sekundu a tvárim sa, že ju nevidím. Všetkým vysvetlím zopár malých zmien, ktoré chcem zaviesť  a všetko okolo práce. Následne ich nechám odísť. 

,,Ale vy môžete ešte na chvíľu ostať? Potrebujem prebrať jednu časť vašej zmluvy," ukážem prstom na Lanu a tá sa na mňa zdesene pozrie. 

,,Samozrejme, pán riaditeľ," povie a  ostane stáť na mieste. Ostatný kanceláriu opustia. 

Jess

,,Tak som tu, neviem čo chceš, ale dúfam, že to bude rýchlo. Ani som sem nechcel prísť," odmerane hovorí James, ktorý stojí v dverách. 

,,Nejdeš dnu?" navrhnem mu. 

,,Mal by som? A deti?" 

,,Deti tu nie sú. A prosím, je to na dlhšie."  Napokon prikývne a vojde. Sadneme si do kuchyne za stôl a obaja mlčíme. 

,,Tak môžeš prejsť k veci?" chladne hovorí. 

,,Chcela som len jedno, uvedomila som si, že som nekonala správne." 

,,A čo tým chceš povedať? Nejako ti nerozumiem," stále chladne a bez emócii hovorí. 

,,Ja ťa milujem, James." Pozrie sa na mňa a v jeho očiach sa objaví malá iskra. 

♥Pevne verím, že sa vám príbeh páči a ak áno, nezabudnite ma podporiť votesom alebo komentárom. Ďakujem vám♥