Double problem

36.KAPITOLA

Daniel

,,Ty sa naozaj musíš vrátiť," ozve sa prosebným tónom Clare a so mnou to nespraví vôbec nič. Prevrátim očami a počúvam ďalej. Nemôžem povedať, že by som nechcel, aby to so mnou nič neurobilo, ale od Clare akoby to nemalo vôbec žiadnu váhu. Nikdy mi nebola veľmi blízka. 

,,Daniel, ona je bez teba zúfala a ja ti chcem vysvetliť, prečo to vlastne všetko urobila." 

,,Ale, prečo by si mi to mala vysvetľovať ty?" poviem hlasom akoby ma to ani nezaujímalo. 

,,Pretože jej nedvíhaš telefón, Lukasa si poslal domov samého a netuší kde si." V tomto má pravdu, ale nič to nemení na tej skutočnosti, že mi príde divné počuť to od Clare. A hlavne ani neviem, čo to počuť chcem. Nemyslím si, že by toto niečo ospravedlnilo. Zvedavosť je však silnejšia ako ja a poviem tu vetu: 

,,Tak teda počúvam." Clare na druhej strane telefónu si povzdychne a ešte raz sa pre uistenie opýta: 

,,Naozaj?"

,,Áno." Posadím sa na kraj postele, pretože tuším, že tento telefonát bude na dlhšie. 

,,Pamätáš si na ten deň, keď ju Josh takmer zabil, nedá sa na to nepamätať. Keď sa to všetko zistilo bola mimo, ale úplne mimo. Bol to ten najhorší zážitok v jej živote  a väčšinu času, čo som s ňou bola na internáte preplakala. Nemyslela ani na teba ani na Jamesa ani na nikoho iného. Myslela len na ten hrôzostrašný zážitok, ktorý sa práve stal a mohla prísť o život. Raz večer povedala, že nevie, či ešte niekedy dokáže byť s tebou a prejavovať ti lásku, pretože vyzeráš ako Josh. Nemyslela to zle, ale niečo také sa nedá zabudnúť. Vedela, že nie si on, ale jej vnútro to nezvládalo. A potom to prišlo, bolo jej stále zle, urobila si test, bola tehotná, vedela, že s tebou, ale nevedela, čo robiť a čo je správne. Vymyslela si niečo ako skúšku a šla za tebou, mala sa ťa opýtať, či si vieš predstaviť s ňou mať dieťa a podľa toho by sa rozhodla, či ostane alebo nie. Jamesovi povedala, že k nemu nič necíti, ale vedela, že on áno a poprosila ho, aby čakal vonku a keby niečo, vezme ju navždy preč. A ty si neprešiel. Povedal si, že teraz určite nie alebo niečo také, nespomínam si, to bolo dávno, ale preto ťa opustila. Predstav si ženu, ktorá je pár dni po tom, ako sa ju niekto pokúsil zabiť, vnútorne roztrhaná, tehotná a nevie, čo robiť. Nekonala v úplne dobrom stave a toto musíš brať na vedomie. Netušila, že sa s tebou niekedy stretne a keď už sa dokonca stalo, že ste sa k sebe vrátili tak ti to chcela povedať, ale nevedela ako. Stále mi hovorila o tom, že ti to chce povedať, ale nevedela čo je ospravedlňujúce až tak, aby si jej odpustil. Joshovi to nepovedala ona. Prišiel na to sám a len zo zvedavosti sa jej opýtal, či je to pravda, ale hovoril to tak, akoby to vedel na sto percent. Vtedy mu to povedala a on jej dal ultimátum, že ti to musí do nejakého času povedať,pretože ti nedokáže klamať po tom všetkom, čo si pre neho urobil a ona sa na to aj chystala, ale Dylan ju nejako predbehol. Daniel, ty jej musíš odpustiť. Ona ťa miluje a milovala ťa celý ten čas, čo ste neboli spolu. Nevedela ťa prestať milovať a aj keď to skrývala, ja a Louis sme vždy vedeli, že ťa miluje niekde v hĺbke jej srdca." 

Jej slová ma dojali a pospájali kúsky v mojej hlave, ktoré mi do príbehu nezapadali. Stále to však nespôsobili to, že by som odpustil. 

,,Ďakujem Clare, že si mi to povedala, ale nemôžem ti nič sľúbiť." Potom rýchlo zložím telefón a nečakám už ani na jediné slovo, pretože sa nechcem nechať ovplyvňovať druhými. Chcem, aby som toto všetko vyriešil ja a moje vnútro. 

Jess

Je pondelok ráno a práve vyprevádzam deti do školy. Na celom tomto je najviac smutná jedna vec. Keď už konečne všetci vieme, že deti majú biologického otca a túžia byť s ním a ja s ním túžim byť tiež, on už tu s nami nie je. Tak dlho som hľadala pre deti toho najlepšieho otca a keď konečne prišiel ten ich,  všetko bolo dokonalé a teraz, všetko sa opäť búra na prach.  Deti odídu na autobus a ja si sadnem opäť na gauč, ako takmer stále v posledné dni a premýšľam nad životom. 

,,Si v pohode?" ozve sa spoza mňa Joshov hlas. 

,,Ani nie, môžem vôbec byť?" 

,,Príde mi divné, že sa ešte neozval. Myslel som si, že ho to prejde skôr." Na Joshovi vidno, že si už nie si istý v ničom. Stále mi opakoval, ako to Daniela rýchlo prejde, no očividne nie. 

,,Ja už neviem, čo robiť," zúfalo si povzdychnem. 

,,Tak rád by som šiel za ním a dohovoril mu, ale vieš, že nemôžem. Cítim sa ako idiot, ktorý ti nemôže pomôcť." Pri tejto Joshovej vete mi napadne niečo, čo mi už nikto z hlavy nedostane. 

,,Ja za ním idem!" Hrdo a odhodlane sa postavím. 

,,Teraz? Veď nevieš kde je." 

,,Musí byť v škole, je predsa riaditeľ. Jednoducho tam prídem a poviem mu všetko, všetko čo cítim a čo sa vlastne stalo a konečne to uzavrieme. Buď sa bude chcieť vrátiť alebo nie. Nič medzi tým nie je. Ak odmietne, asi sa zrútim, ale život pôjde ďalej. Musím to mať urovnané, jednoducho musím. Nedokážem žiť v každodennej neistote." 

,,Ako myslíš, budem ti držať palce. Snáď ťa aspoň vypočuje." 

,,Bude musieť,"poviem veľmi odhodlane, ale vlastne vo vnútri cítim strach, ktorý nechcem ukazovať na povrchu a najradšej by som ho  schovala aj sama pred sebou. 

Daniel 

Práca v kancelárii sa mi zdá normálne jednoduchá, ale pri mojich myšlienkach, ktoré sú stále niekde mimo je to veľmi ťažké. Prehrabujem sa v kôpke papierov a neviem, ktorým mám začať skôr. Štatistiky, rozvrhy, výplaty, ani do jedného sa mi nechce.  V tom mi niekto zaklope na dvere a po chvíli ich otvorí. 

,,Dobrý deň, čo si želáte..." poviem monotónne a pomaly zodvihnem hlavu, zastavím sa, pretože uvidím pred sebou stáť Jess s uboleným pohľadom a ospravedlňujúcim postojom. 

,,Čo chceš?" dostanem zo seba už nepríjemným hlasom, pretože dnes sa s ňou nechcem rozprávať, naozaj nie! Nemohla počkať, kým sa ozvem ja? 

,,Prosím ťa, aspoň ma vypočuj, ja ti to musím vysvetliť..." 

♥♥♥