Možno nechcela nič viac ako pravú lásku, verných priateľov a bezstarostné chvíle. Osud však zamiešal karty jej pokojného života a privial k nej muža, ktorý sa zdal byť ako z rozprávky. Muža, ktorý má však zlé dvojča, ktorý skrýva mnoho tajomsti...
Sedím na posteli v mojej internátnej izbe a premýšľam, či som predsa len nemala ísť. Nemala! Nemala som mu dať aspoň vedieť?Prečo na to vôbec myslím? Ten chalan ma chce zneužiť a to ja nedopustím. Nemôžem sa nechať namotať nejakým primitívom. Teraz je to pekne rozbehnuté s Trevisom a nechcem si to pokaziť. Len neviem, ako sa Danielovi zajtra pozriem do očí.
Clare v izbe nie je, pretože dnes má potulky po meste, a tak si užívam ticho a pokoj. Práve si chcem odhryznúť z môjho jablka, keď začujem silné búchanie na dvere. Clare to asi nebude, má predsa kľúče.
Postavím sa a otvorím dvere. Na moje obrovské prekvapenie, stojí tam Daniel. Zmätene hľadíí a v jeho očiach je aj kúsok hnevu, ktorý sa snaží zakryť. Ako sa dostal do dievčenskej časti? Netuším, ako sa mám tváriť, a tak sa len usmievam akoby sa nič nestalo. Jeho výraz je zmätený, ale niekde v jeho hĺbke vidno sklamanie.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Prečo si neprišla?" smutne sa opýta a sklopí zrak. V tej chvíli mi to príde veľmi ľúto, ale neodpovedám. Taktiež sa cítim zahanbene.
,,Keď si nechcela ísť, mala si mi to povedať hneď," dodá ešte a pomaly sa otočí. Odchádza preč, ale ja to nemôžem vydržať. Neznesiem pocit, že som niekomu takto ublížila.
,,Daniel, počkaj," zakričím na neho a on sa otočí. Jeho pohľad je uprený na mňa a ja s vážnou tvárou naznačím, aby šiel dnu. Dúfala som, že sa aspoň trochu usmeje, ale nie. Jeho pohľad je stále chladný. Vojdeme ku mne do izby a usadím ho na provizorné kreslo, ktoré sme si s Clare spravili z jednej starej skrinky. Nastane trápne ticho, ale tentokrát ho musím prerušiť ja, ja som ho sem zavolala. Ani vo sne by mi nenapadlo, že príde za mnou až sem. To mu na tom stretnutí tak záležalo? Ale prečo, keď má kopy iných.
,,Ako si sa sem dostal?" nesmelo sa opýtam.
,,Musíš vedieť, ako na to," chladne odpovie a jeho pohľad smeruje do podlahy. Po ďalšej dlhej chvíli ticha sa odvážim povedať :
,,Prepáč." Jeho hlava sa dvihne mojim smerom a nasilu sa usmeje.
,,To je v poriadku, ja chcem vedieť iba jedno. Prečo si neprišla? Ak si nechcela, prečo si ma tam nechala vôbec ísť, čakať tam a tešiť sa na teba?" takmer už šomre.
,,Ja som chcela, ale ...ale...," kokcem.
,,Ale?" preruší ma.
,,Niečo som sa o tebe dozvedela a to zapríčinilo, že som už nemohla ísť," dostanem nakoniec zo seba.
,,Niečo? A čo je niečo?" Začne vyzvedať.
,,Že si sukničkár. A na párty si to rozdávaš s rôznymi babami a ožieraš sa a podobné veci," vysvetľujem. Danielov pohľad sa z chladného a smutného mení na rozzúrený.
,,Kto ti toto povedal?" nahnevane zakričí.
,,To je jedno," zašepkám.
,,Nie je to jedno. Bol to úžasný pán Trevis, však?" Trafil do čierneho, ale to mu nemôžem povedať. Veď už mi dal aj bozk. Určite pre neho niečo znamenám.
