Double problem

38.KAPITOLA

O rok neskôr 

Daniel

Otvorene môžem povedať, že môj život nikdy nebol krajším a lepším ako v poslednom období. Mám stabilnú prácu, ženu, ktorá ma miluje a dve úžasné deti, ktoré ma milujú rovnako ako ja ich. Jessice som odpustil. Nie hneď, nie zo dňa na deň, ale odpustil. Po tom dni, čo sa medzi nami v kancelárii niečo stalo som sa nevrátil. Poslal som Jess s ťažkým srdcom preč a vrátil sa späť k Dylanovi do bytu.  Rozprával som sa s ním a bol som rozhodnutý, že Jess vymažem zo svojho života. Chcel som podať žiadosť na súd a požiadať o striedavú starostlivosť. Ak by nevyšlo to, žiadal som aspoň dva víkendy v mesiaci. Pomedzi toto všetko som sa stretol s Louisom, ktorý ma prehováral, aby som sa vrátil. Asi stokrát som telefonoval so zúfalým Joshom, ktorý ma prehováral o tom, že Jess za to vlastne nemôže, že sa musím vrátiť, že ma deti aj ona milujú, že ho tam nemôžem nechať samého a podobne. Nezaberalo nič. Hľadel som si svojho s Dylanovou pomocou a pomaly sa úplne odtrhával od Jess. Neuvedomoval som si, že ma Dylan manipuluje, pretože pociťoval k Jess nenávisť a nechal som sa. Zlomový moment prišiel jeden pondelok, keď naša škola mala riaditeľské voľno, ktoré som udelil a Dylan šiel normálne do práce. V tej dobe som ešte býval u neho v byte, takže som tam ostal sám. Nečakane sa okolo 10:00 otvorili dvere a dnu vošla Dylanova snúbenica, ktorá sa chcela som mnou porozprávať. Viedli sme dialóg dlhé hodiny a práve vďaka rozhovoru s ňou som pochopil, že som manipulovaný. Ona nechcela ublížiť ani mne a ani Dylanovi, len videla pravdu, ktorú mala pred očami.  Povedala mi, že robím chybu a do konca života to budem ľutovať. Celý deň som nad jej slovami premýšľal a uvedomil si, že je to tak. Jessicu som miloval a len z môjho vysokého ega som ubližoval sebe aj jej. Zavolal som jej, že sa chcem stretnúť. Stalo sa a všetko som jej vysvetlil, povedal, že ju milujem a chcem sa vrátiť. Nikdy som ju nevidel šťastnejšiu. Dylanovi som doteraz nepovedal, že to vďaka jeho, teraz už žene, som sa k Jess vrátil. Bol veľmi proti, zúril, ale musel sa s tým zmieriť. A div sa svetu, o pár mesiacov sme aj s Jess boli na jeho svadbe, kde som bol stále za svedka a Dylan sa s Jess tak dobre porozprávali, že dnes medzi nimi nie sú najmenšie konflikty. Akoby si niečo samo zariaďovalo, že sa veci dali do poriadku. A teraz žijeme spolu, šťastne, deti môžu konečne hrdo rozprávať o tom, že majú otca a dokonca riaditeľa, čím sa zvyknú chváliť, ale hlavne sme rodina.  Josh stále nerobí žiaden problém, ale musím uznať, že už si začíname niekedy liezť poriadne na nervy. Akoby som to vysvetlil. Josh je tu zavretý už rok aj nejaké tri mesiace a to znamená, že je zúfalý. Nevie čo so sebou a hlavne vtedy, keď mi všetci odídeme a on vie, že musí ostať. Párkrát som ho dokonca videl plakať a to sa nestáva. Nemôže si v podstate budovať vzťahy s nikým okrem nás a zabíja ho to. Raz mi povedal, že aj on by chcel ženu a deti, ale vie, že tu len starne a bojí sa, že keď bude konečne slobodný, žiadna ho nebude chcieť už len preto, že bol vo väzení. Pred deťmi sa snaží byť milý, ale nie vždy to ide. Potom je nervózna Jessica a aj ja. No posledných 7 mesiacov to zvládneme a bude vonku. Veľký balík peňazí dostane hneď ako bude môcť ísť žiť inde, pretože som mu ich odložil z kúpy baru a plánoval dať po prepustení z väzenia. Takže s odsťahovaním problém mať nebude a upevnilo to tak naše vzťahy. Nás všetkých, že vie už teraz, že navždy ostane stálou súčasťou rodiny. Som naozaj vďačný za všetko čo mám. 

Jess

,,Kedy hovoril Daniel, že príde?" opýtam sa Josha, ktorý pozerá zvláštnu televíznu reláciu, ktorá je jeho láskou posledné dni. 

,,Neviem, ale čoskoro, už sú predsa tri, nemôže byť v škole do večera." 

,,Hej ja viem, ale mali sme zájsť do toho nákupného centra a teraz sa mi zdá, že to ani nestihneme."

Josh sa zasmeje popod nos a ironicky povie: 

,,Vy ženy, zo všetkého robíte haló. Je tu do pár minút, uvidíš." 

,,A Josh? Postrážil by si deti, kým pôjdeme? Nechcem mať z teba osobnú slúžku, ale keď už si aj tak doma..." poprosím ho milo, pretože v posledných dňoch mám naozaj pocit, akoby sme ho len využívali. 

,,Hovoril som ti veľakrát, že mi to nevadí. Oni sú ako anjelici a aj tak som doma. A hlavne vy ste ma vytiahli z väzenia a som vám dlžný." 

,,Ja neznášam, keď to takto hovoríš, akoby si nám naozaj musel niečo vracať. Nie je to tak." 

,,Jessica, Jessica, prečo si tým tak lámeš hlavu? Normálne tu s nimi ostanem a už to ďalej neriešme." 

,,Tak dobre." 

Na chvíľu si sadnem k Joshovi a pozerám s ním reláciu, kým sa neotvoria dvere a nevojde dnu Daniel. 

,,Kde si bol tak dlho?" opýtam sa vyčítavo hneď na úvod. 

,,Musel som ešte vybaviť niekoľko papierovačiek, ale nezabudol som, môžeme ísť." Usmeje sa a snaží sa tváriť, že je všetko v poriadku. Nedokážem mu už nič vyčítať a usmejem sa tiež: 

,,Ešteže si nezabudol. Idem si teda po bundu a kde sú deti?" zarazím sa na chvíľu, pretože ich mal priviesť domov. 

,,Ja som ich nemal priviesť, ty si po ne mala ísť do školy. Dnes predsa končili už o 12." Daniel sa tvári vystrašene, keďže mu došlo, že doma ešte nie sú. 

,,A kde potom sú?" už takmer zakričím. V hlave si naozaj spomínam, že ráno hovoril, že nemôže. Mne to však úplne vyfrčalo z hlavy. 

,,Bežte ich okamžite hľadať, nie? Prečo tu len tak stojíte?" popoženie nás Josh, ktorý sa nervózne pohybuje na mieste, lebo vie, že on nezmôže nič.  S Danielom sa rozbehneme preč a okamžite mierime ku škole, kde si myslím, že ostali, pretože ich učíme, ak sa stratíte alebo neprídeme, ostaňte tam, kde sme vás nechali. Pribehneme tam a hľadáme všade, v okolí školy, v škole, oni tam však nie sú. Ako matku ma začne popadať panika a rozplačem sa. 

,,Neplač zlato, niekde určite budú. Musíme zavolať Louisovi, tvojej mame, Dylanovi, možno šli niekde k nim." 

,,Máš pravdu," prikývnem a okamžite vytáčam všetky čísla. Nik nepotvrdí, že sú u neho. Daniel začína byť zúfalý ako ja a spoločne chodíme po celom meste, na všetky miesta, ktoré majú radi, ale aj na tie, ktoré neznášajú, len aby sme ich našli. Nerozumiem tomu, oni by sa domov predsa vrátili. Nie sú hlúpi a vedia trafiť, aj keď je to ďaleko. 

,,Čo ak sa im niečo vážne stalo?" Rozplačem sa a stisnem Danielovu ruku. 

,,To by sme už určite vedeli, v takomto meste sa nič neutají. Je malé a dali by nám vedieť. Musia niekde byť, uvidíš, že sa za chvíľu vrátia." Daniel sa ma snaží upokojovať, ale márne. 

Daniel 

Pred Jess sa tvárim pokojne, ale vôbec nie som. Čo sa im mohlo stať? Naozaj si nemyslím, že by len tak zmizli. Bojím sa. Začne mi zvoniť telefón a dvihnem ho v nádeji, že ide o Lukasa a Dianu. 

,,Áno?" rýchlo sa s napätím opýtam. 

,,Ahoj, Daniel. Chcel by si znovu vidieť svoje deti?" ozve sa zvláštny upravený hlas z druhej strany telefónu a mne stiahne žalúdok akoby som mal práve začať vracať. 

♥♥♥