Možno nechcela nič viac ako pravú lásku, verných priateľov a bezstarostné chvíle. Osud však zamiešal karty jej pokojného života a privial k nej muža, ktorý sa zdal byť ako z rozprávky. Muža, ktorý má však zlé dvojča, ktorý skrýva mnoho tajomsti...
Dvere sa zatvorili a ostali sme tam stáť oproti sebe. Ja a Lana. Jej pohľad mal v sebe náznaky hanby a strachu. Ja som sa snažil tváriť nadradene, ale nedokázal som to. Na povrchu sa síce tvárim vážne, ale vnútri sa usmievam, pretože som rád, že ju opäť vidím. Väčšia náhoda ako toto sa stať nemohla. Musí to byť osud.
Lana stále stojí pri dverách a vyzerá akoby dúfala, že ju pošlem preč. Mám v pláne presný opak, nechcem s ňou riešiť nič, musel som ju tu nechať len preto, že sa jej chcem opýtať na to ráno. Na ráno, keď odišla.
,,Ja viem, že ste ma tu nezavolali len tak, pán riaditeľ, ale prosím, neprenášajte osobné veci do práce. Naozaj nemôžem prísť o toto zamestnanie," potichu hovorí. Prísť o zamestnanie? To vôbec nemám v pláne.
,,Neboj sa, to nemám v pláne. A nevykaj mi, prosím. Aspoň nie, keď sme sami dvaja. Chcem sa ťa len niečo opýtať. Naozaj si musela to ráno odísť? Veľmi ma to zasiahlo. Chcel som ťa nájsť, ale nevedel som nič, len tvoje meno a teraz, teraz sa stane toto. Nemôže to byť náhoda," vysvetlím jej s iskrami v očiach a pristúpim k nej bližšie. Pozrie sa do zeme a chvíľu premýšľa. Následne zdvihne hlavu a povie :
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Aj mňa mrzelo to, že som tak ušla. Nevedela som si však pomôcť. Mala som výčitky svedomia, ale oľutovala som to." Ja sa usmejem popod nos a zacítim príležitosť.
,,Chcel by som sa ešte niekedy stretnúť. Niekde mimo práce. Sami dvaja," koktavo zo seba dostávam.
,,Akože rande?" usmeje sa. To slovo vo mne vyvolá zvláštne pocity. Tak dlho som nikoho nepozýval na rande, až som zabudol, že sa to tak nazýva.
,,Áno, rande," prikývnem.
,,Dobre, nebudem proti, pán riaditeľ," ironicky povie a zasmeje sa.
,,Čo tak dnes večer?" okamžite navrhnem.
,,Dnes to nie je dobrý nápad. Máme rodičovské združenie. Ešte ti to zástupkyňa nepovedala?"
,,Aha, ešte o tom neviem. Tam sa budem rodičom musieť aj predstaviť, však?" trochu nervózne sa opýtam.
,,Asi áno, mal by si začať pracovať na príhovore." Drgne do mňa.
,,Áno mal, tak by si mohla už ísť. Ešte sa určite porozprávame a dohodneme naše... rande," s dôrazom na slovo rande poviem. Ona sa usmeje a prikývne. Otvorí dvere a venuje mi ešte jeden úprimný úsmev. Zatvorí dvere a ja prejdem do kancelárie zástupkyne, aby som sa opýtal, čo všetko zahŕňa rodičovské združenie. Mám z toho zmiešané pocity, ak sa rodičom nebudem pozdávať, môžu podať sťažnosti a prídem o prácu. Tento večer bude veľmi dôležitý.
Jess
,,Myslíš to naozaj a úprimne? Si si tým istá? Ja nechcem viac trpieť," stále vážny hovorí James. Ja sa naňho pozerám a snažím sa ho už len pohľadom presvedčiť, že to myslím úprimne.
,,Celým srdcom," poviem len toto a čakám, ako bude reagovať. Po tom všetkom, čo som mu spravila by som chápala, keby odišiel a nechcel už so mnou mať nič spoločné. James sa snaží tváriť vážne, no nezvládne do . Vyskočí zo stoličky a chytí ma do náručia. Od radosti ma dvihne na ruky a zatočí so mnou. Následne ma silno pobozká a pritúli si ma, akoby som bola niečo, o čo nechce nikdy prísť.
,,Ja som tak šťastný, na tento moment čakám už cez 7 rokov. Ani som neveril, že to niekedy príde."
,,Ja viem, ale uvedomila som si to, nemôžem žiť stále v strachu z niečoho, čo sa stalo kedysi. Ja predsa viem pravdu a môžem byť šťastná." James sa usmeje a opýta sa :
,,odkiaľ toto máš?" Následne na mňa žmurkne, pretože mi to povedal on. Som si toho vedomá a rýchlo ho pobozkám.
,,Už chcem byť len šťastná, šťastná s tebou."
,,Aj ja. Chcem robiť najšťastnejšou osobou teba, ale rovnako aj deti. Chcem byť ako ich skutočný otec. A aj budem. Všetkých vás veľmi milujem," zamilovane a nadšene hovorí. Ja som asi šťastná rovnako. Popravde som si týmto rozhodnutím nebola úplne istá, ale je to pre dobro veci. Verím aj v to, že deti budú šťastné a rýchlo to pochopia. Jamesa zbožňujú.
,,Ako to oslávime? Kde sú vlastne deti? To budeme cez noc sami?" zaplaví ma otázkami a po poslednej ma pritiahne k sebe bližšie. Usmejem sa :
,,Dnes je rodičovské, takže musím ísť najskôr tam. Ale môžeš ma tu počkať a potom si spravíme krásny večer."
,,Chcem ísť s tebou," rázne povie.
,,Čože?" trochu sa zarazím.
,,Prečo nie? Ako pár môžeme začať zhurta. Chcel by som tam byť s tebou. Teraz si moja a chcem sa zaujímať aj o deti. Vadilo by ti to veľmi?"
,,Vôbec nie, budem rada ak pôjdeš. Konečne nebudem jediná slobodná matka v triede. Vždy tam chodia obaja rodičia a hrajú sa na dokonalých a ja tam sedávam sama. Teraz to bude inak." James sa usmeje a jemne ma pobozká na čelo.
,,Tak teda poďme," zašepká.
♥ Došlo vám to? Veľké osudové stretnutie sa pomaly určite blíži :D Ďakujem vám za každú podporu. Komentáre ma veľmi tešia a povzbudzujú ma, veľká vďaka. Snáď sa vám príbeh pozdáva.♥
