Double problem

33.KAPITOLA

Daniel

,,Čo ti úplne hrablo?" pokojne sa usmejem na Dylana, ktorý opäť skúša nejaké svoje vtipy, ale tento veľmi vtipný nie je.

,,Hovorím smrteľne vážne! Šiel som hore na záchod, počul som ich, pretože mali otvorené dvere, nechcel som počúvať, ale začul som, že Daniel, deti a tak som ostal a naozaj to taja. Jess a Josh to pred tebou taja, niečo, že ti to má povedať, ale ona tvrdí, že ešte nie je ten správny čas...." hovorí veľmi rýchlo a ledva pomedzi slová dýcha. Sledujem ho s kamennou tvárou a neviem, či je to len zlý vtip alebo je to skutočnosť, ktorú by som mal práve teraz začať riešiť. Akoby sa vo mne bili dva protipóly,ktoré sa nevedia dohodnúť. A tak v konečnom dôsledku len stojím pred Dylanom s kamennou tvárou a nasávam jeho slová.

,,Dylan, ako je to nejaká sranda, prestaň prosím h...."

,,Žiadna sranda, hovorili to, ty si ich biologický otec! BIOLOGICKÝ!" znie tak preafektovane a nahnevane, akoby sa to týkalo priamo jeho. Jeho slová ma zasiahnu a celé telo ovládne hnev. Neprejavujem to však navonok, ale len hlasom takmer bez emócií:

,,Prosím, choď už domov!" Dylan sa na mňa pozrie chápavým pohľadom a pomaly opustí dom. Neviem, čo mám v tejto chvíli robiť. Kde je vôbec Jess a Josh? Ak vedia, že ich Dylan počul, prečo nejdú za mnou? Nevydržím to však a nahnevane idem hore schodmi, čím viac sa však približujem k našej spálni, tým viac sa môj hnev mení na neopísateľnú úzkosť. Dvere na izbe sú otvorené a v izbe stoja Jess s Joshom po boku a pozerajú na mňa previnilými pohľadmi. Už z diaľky pozorujem, ako sa Joshovi trasú ruky a Jess sa nervózne hrá s koncom svojho trička.

,,Je to pravda?" poviem rázne a na oboch sa pozerám pohľadom, ktorý by ich mal prebodávať skrz na skrz.

Jess

,,Daniel, ja..."

,,Takže je to pravda," skočí mi do reči tónom, s ktorého neviem vyčítať, či sa hnevá, zúri, ani nič podobné. Je chladný ako kus ľadu.

,,Nič viac mi k tomu nepovieš?" ozve sa po chvíli ticha.

,,Ja som ti to nemohla povedať," takmer koktám a do očí sa mi hrnú slzy.

,,Nemohla? Tak ďakujem, poviem ti jedno. Klamala si mi úplne celý čas. Ako si sa mohla so mnou normálne rozprávať o tom, že si rada, že deti majú teraz konečne otca a nepovedať mi, že sú to moje deti? Ako si mohla hovoriť, že ma miluješ a pritom mi klamať takmer vo všetkom? Tajiť dieťa? A keď som sa ťa pýtal, či naozaj nevieš, kto by mohol byť otec, tvrdila si, že netušíš? Bože, je mi z teba zle. Keď si ma vtedy opustila, vedela si, že so mnou čakáš dieťa?" Každé ďalšie jeho slovo je ako tisíce malých nožov do môjho svedomia. Po líciach sa mi kúľajú horúce slzy a na jeho poslednú otázku len nemo prikývnem a sloním hlavu dole.

,,Aha, tak ďakujem. Opustila si ma aj keď si vedela, že budeme mať dieťa? To si si myslela, že budem až taký zlý otec alebo si jednoducho potrebovala zdrhnúť a zmeniť mi život?" kričí a ja sa od plaču nemôžem ani nadýchnuť.

,,To keby nebolo Dylana sa nikdy nedozviem, že mám svoje vlastné deti. Deti, ktoré sú zo mňa a z teba?"

,,Daniel, to nie je pravda," primieša sa tichým hlasom do Danielovho kriku Josh.

,,Ty láskavo drž hubu! Ty si to vedel a nepovedal si mi to. Ja sa kvôli tebe snažím ako idiot. Dostal som ťa z basy, obhajoval ťa všade kde sa dalo aj keď si spravil toľko zlých vecí, ktoré by sa mohli trestať aj doživotím, vždy som ti kryl chrbát a zobral si ťa na dva roky domov len preto, aby ťa nemlátili a ty mi zatajíš toto? Môžeš sa na seba vôbec pozrieť do zrkadla, Josh?" vyčítavo s krikom zhodí Josha a ten už nereaguje.

,,Tak teraz budete obaja mlčať?" kričí Daniel ešte viac a silno buchne päsťou do steny, ,,A ty si to povedala Joshovi a mne nie? Hanbi sa ešte viac. Mám pocit akoby som nepoznal ani jedného z vás. Je mi z vás tak zle, že tu neostanem už ani chvíľu."

,,Mama, je to pravda?" objavia sa vo dverách Lukas s Dianou, na ktorých prítomnosť vo vedľajšej izbe sme snáď všetci zabudli. Pri ich vstupe do izby sa rozplačem ešte viac.

,,Naozaj si náš naozajstný ocko?" opýta sa opäť Lukas a Daniel si k nemu čupne :

,,Áno, ale to budeme riešiť potom, kamoš!" Objíme ho a Lukas sa na mňa pozrie tak škaredým pohľadom, ako ešte nikdy predtým. Mám pocit, že nič nie je horšie ako keď vami začne opovrhovať vlastné dieťa, ktoré milujete celým srdcom.

,,Mama, prečo si nám celý čas klamala? My sme všetko počuli nešlo to nepočuť. Ja tomu nerozumiem, ako je to možné?" zmätene sa pýta Diana a pozerá sa najskôr na mňa a potom na Daniela. Tiež sa rozplače a rozbehne sa ku mne. Objíme ma a zostane vedľa mňa stáť.

,,Ja už tu neostávam ani sekundu," rázne, ale už nie krikom, pretože nechce strašiť deti, povie Daniel a otočí sa vo dverách.

,,Ja idem s tebou," vykríkne Lukas a mňa zabolí srdce ešte viac.

Daniel si k nemu opäť čupne a pohladí ho po vlasoch:

,,Ak naozaj chceš, tak poď, synček," usmeje sa naňho tým najkrajším otcovským pohľadom, ktorý by som si želala vidieť v inej situácii viac ako čokoľvek.

,,Nie, to nemôžeš!" vykríknem tentokrát ja a rozbehnem sa chytiť Lukasa za ruku. Daniel mi ju dá z Lukasa preč a ironicky začne hovoriť :

,,Nechaj ho, myslíš si, že by som mu ublížil? Je to môj syn a hlavne, neboj sa, ja s ním neplánujem utiecť preč, zrušiť si mobil a osem rokov sa neozvať!" Následne Lukasa vezme na ruky a otočí sa preč, posledné, čo vidím je Lukasom nahnevaný pohľad spoza Danielovho ramena, ktorým ma prebodáva skrz na skrz. Nemám však silu a ani odhodlanie na to, aby som sa rozbehla za nimi. Namiesto toho len ostanem stáť so smútkom v očiach a bolesťou v srdci. Aj tak je to celé moja vina.

Daniel

Vybehnem s Lukasom na rukách a posadím ho do auta. Naštartujem a ani sám neviem, kam ideme. V aute vládne ticho a ja len mlčky spracúvam, čo sa vlastne všetko stalo. Mal som reagovať inak? Nemohol som. Cítim sa  ukrivdený ešte viac ako keď ma opustila.

,,Oci, kam vlastne ideme?" preruší po hodnej chvíli ticho Lukas.

,,Ešte neviem, ale neboj, niekde určite," ubezpečím ho.

,,Ale uvidím ešte mamu, že? Ja sa na ňu hnevám najviac na svete, ale neutekáme preč, že nie?" trasľavým a vystrašeným hlasom malého chlapca, ktorý práve možno ľutuje to, že som mnou odišiel a bojí sa, že už nikdy neuvidí mamu povie. Súcitne a s pekným úsmevom sa na neho pozriem a vysvetlím mu :

,,Neboj sa, neutekáme a určite mamu ešte uvidíš a nie raz. Lukas, ja neviem, čo bude ďalej, ale už len z právneho hľadiska, ak rozumieš tomu, čo hovorím, musíš byť stále pri mamičke. Neviem ti povedať, či budem teraz pri mamičke aj ja. Veľmi mi ublížila a neviem, či jej to dokážem prepáčiť, ale určite budeš s mamičkou a odteraz už sa budeš stále stretávať aj so mnou. Nedovolím, aby mi ešte niečo vzalo môjho syna." Lukas sa usmeje a silno ma objíme :

,,Ja ťa tak ľúbim."

,,Aj ja teba, synček. Vždy som tak nejako vedel, že nás niečo spája."

♥♥♥ Ďakujem vááám za krásne komentáre, prečítania, votes a za všetko. Ste moja motivácia, aby som tento príbeh Daniela a Jess dotiahla do konca♥