Double problem

39.KAPITOLA

Daniel 

,,Kto tam je?" opýtam sa veľmi opatrne. 

,,Myslím, že ťa to nemusí zaujímať,ale mám tvoje krásne detičky a viem, že by si nechcel, aby sa im niečo stalo. Tak sa teraz tvár, že telefonuješ s niekým iným a Jessice nemôžeš povedať ani slovo, je ti to jasné? Inak to nedopadne dobre." Srdce mi bije ako o život, ale musím sa tváriť, že sa nič nedeje. Neriskoval by som život mojim detí. Odstúpim od Jess pár krokov vzad a položím otázku: 

,,Čo mám teda urobiť?" Z druhej strany sa ozve smiech, ktorý naznačuje, že ma dostal. 

,,Na to si ešte počkaj, ale nezabúdaj, že to nesmieš nikomu povedať, inak je po nich." Pri tých slovách, že by sa im niečo mohlo stať mám pocit, akoby som šiel odpadnúť. Nemôžem prestať premýšľať nad tým, kto by mohol mať niečo také na svedomí? S mafiou a podsvetím už naša rodina nemá nič, ja nemám nič výnimočné, na žiadnych nepriateľov si neviem spomenúť.  Prečo by chcel niekto unášať práve moje deti?  Potom človek na druhej strane zloží telefón a ja ostanem stáť ako obarený. 

,,Kto to bol?" Okamžite za mnou pribehne Jess v nádeji, že sa to týkalo našich detí. Nemôžem riskovať a preto sa zatvárim neutrálne a snažím sa skrývať všetok nepokoj. 

,,To len volali z práce," poviem napokon a z jej očí sa vytratí všetká nádej. Otočí sa ku mne chrbtom, aby zakryla svoju zúfalú a uplakanú tvár. Po chvíli ticha sa odhodlá tlmeným hlasom povedať: 

,,Kde teda môžu byť?" V hlase počuť beznádej milujúcej matky. Rozplače sa úplne a ja bez váhania idem k nej, aby som ju objal.

,,Neboj sa, budú v poriadku, uvidíš." V jej ušiach to mohlo znieť ako obyčajné slová vypustené do vzduchu. V mojej hlave to však bolo rozhodnutie, urobiť všetko, čo bude dotyčná osoba chcieť, len aby som priviedol moje deti zdravé späť k Jess. 

Jess

Domov sme prišli zúfalý, volali sme všade a všetkým, na polícii povedali, že sa také veci oznamujú až po 48 hodinách a nebudú robiť nič. Podpora prišla z každej strany. Dnes sa k nám nahrnuli Louis, Clare, malý Louis, mama a dokonca prišiel aj Dylan s manželkou, aby nám pomohli. 

,,Vážne vás nikto nenapadá?" nervózne sa pýta mama, ktorej strach v očiach je neopísateľný a je to po prvýkrát, čo vstúpila k nám domov odkedy je Josh tu. 

,,Nie, vôbec," odpoviem jej. 

,,Nemôže to byť ten James? Je to celkom logické,"vyhŕkne Clare s celkom pravdepodobným názorom. 

,,Nie, to ani nehovor." Prebehne mnou mráz len pri pomyslení na to, že by mali byť s násilníkom. 

,,James to nebude, odišiel predsa z firmy už dávno a cestuje po svete. Podľa všetkých plánov, čo mi ukazoval pred odchodom by mal byť niekde v Číne a nedávno posielal aj fotky. Nebude to on," obráni ho Louis. 

,,Ako si môžeš byť tak istý?" nepríjemným tónom sa do neho pustí Josh. 

,,Presne, možno to bola súčasť jeho plánu," dodá Clare. 

,,A čo ak si to bol ty alebo niekto z tvojich ľudí?" náhle zaútočí mama na Josha. 

,,Prestaňte sa doňho navážať!" upozorní ju ešte mierne Daniel. 

,,Ako som to mohol byť ja, keď sa nemôžem z tohto domu ani pohnúť a sedel som 8 rokov v base?" už takmer kričí Josh. 

,,Ale to neznamená, že nemôžeš byť s tými svojimi chuligánmi v kontakte a niečo neplánuješ! Raz chorá hlava je navždy chorá hlava!" 

,,Mama!" okríknem ju, ,, To by stačilo. Josh s tým nemá nič spoločné." 

,,Mama, naozaj prestaň, nemyslím si, že by Josh s týmto niečo mal, bude v tom niečo iné," zapojí sa aj Louis, ktorý sa pridá na našu stranu. Mame sa to očividne nepáči a na tvári sa jej zjaví vráska zúrivosti. 

,,Aj tak si myslím, že je to  niečo spoločné s ním," musí mať ešte posledné slovo. 

,,Nechcem sa do toho veľmi starať, pretože vaše pomery nepoznám, ale vy všetci uvažujete nad možnosťou únosu a podobne, ale čo ak sa len stratili alebo zablúdili a môžu byť niekde v bezpečí a o chvíľu späť?" zrazu sa zapojí Dylanova žena, ktorej poznámka je trefná. 

,,Presne tak, nemusíme hneď robiť paniku najväčšieho stupňa. Tiež sa bojím, ale verím, že ich nájdeme," akoby zvláštnym pokoj hovorí Daniel a niečo mi na tom nesedí.

Napokon po dlhých hodinách premýšľania neprídeme na nič a všetci opustia náš dom so slovami, že urobia všetko pre to, aby sa naše deti našli. Viem, že dnes večer nezaspím a viem, že nedokážem byť pokojná ani na minútu, kým nebudú moje deti späť doma, ak vôbec budú... Na toto však nechcem ani myslieť, nič horšie sa nemohlo stať, prečo som ja hlupaňa len pre ne nešla? 

Daniel

Ležíme v posteli, ale ani jeden nedokáže spať. Jess tuho zviera moju ruku a ja potichu hľadím do steny  a premýšľam nad tým, čo bude ďalej. Nemôžem jej povedať, čo viem a to ma zabíja. Musím ju nechať trpieť ešte viac a premýšľať nad vecami, ako je ich smrť a podobné. Udupáva ma tento pocit z vnútra a dúfam, že sa čoskoro dozviem, čo únosca chce, ale radšej by som vedel, kto únosca je a aký má na toto celé dôvod? Čo ak je to len nejaký cudzí muž, ktorý chce riešiť nejaké veci z minulosti, o ktorých ani neviem? Alebo, čo ak je to len človek, ktorý si myslí, že máme obrovské množstvá peňazí a chce len zarobiť? Nikto však nemá dôvod si niečo také myslieť, žijeme obyčajný život. Napadá ma všetko, no všetkom mi v konečnom dôsledku príde nepravdepodobné. 

,,Daniel, čo ak tu už nie sú?" 

,,Prestaň takto hovoriť a okamžite, nájdu sa!" rázne poviem Jess, ktorá na pohľad vyzerá už ako chodiaca mŕtvola. Tak veľmi ju to zložilo, až skoro odmieta komunikovať. Ledva niekedy povie pár slov a neviem si ani predstaviť, čo sa môže odohrávať v jej vnútri. 

,,Daniel, ja neverím, toto je koniec môjho života."

Hovorí to akoby bez emócii, čo ma zabíja ešte viac, pretože presne teraz by som jej chcel povedať, že žijú a ja sa postarám o to, aby tu boli. A tú mi napadá ďalšia vec, keby dotyčný chcel len peniaze, prečo by som to nemohol nikomu povedať? Začínam sa báť, že za týmto celým budú iné veci. 

Odbehnem na wc, keď zrazu ani nie v polovici cesty do kúpeľne mi zazvoní telefón s opäť neznámym číslom. Rýchlo sa zamknem v kúpeľni a zodvihnem to. 

,,Áno?" 

,,Ahoj ,Daniel. Dobre viem, že u vás doma bola malá schôdzka blízkych ľudí a dúfam, že si im nič o mne nepovedal, lebo inak budem musieť konať." Opäť sa ozve odporne upravený hlas, s ktorého ma mrazí, ale neodvážim sa povedať nič osočujúce, pretože nechcem riskovať. Som teraz ako nevinná myš, ktorú ma v labách mačka. 

,,Nepovedal, naozaj." 

,,To som rád, veľmi rád. Deti sú v poriadku a povedal by som, že ani netrpia. Ale môžu, ak nezasiahneš." Potom sa už len ozve zvláštny smiech. 

,,Povedz mi, čo chceš! Čo mám urobiť, aby si deti vrátil alebo vrátila späť? Nechcem čakať, musí to byť čo najskôr!" opovážim sa opýtať, srdce cítim však až niekde v krku. 

,,Má to viac podmienok, môj milý. Prvou z nich je, že musím opustiť Jessicu a to navždy, úplne navždy, nemusíš sa odsťahovať, ale musíš s ňou prerušiť všetok kontakt a to tak, aby si jej veľmi ublížil a nechcela ťa už nikdy vidieť, je to jasné? A ešte jedna vec, keď ti deti dám a privedieš ich Jess, povieš, že si ich našiel u Joshovho známeho a naozaj v tom mal prsty on." Jeho slová mi pripadajú tak narušené, až nemôžem uveriť, že to hovorí. Kto by mohol chcieť za odškodné niečo také? Zničiť nám život? 

,,A ak to neurobím?" opýtam sa smelo. 

,,Tak opäť vezmem deti a ver mi, predo mnou ich nebude ľahké ubrániť....

♥♥♥