Double problem

17.KAPITOLA

Jess

Prebehol mnou mráz a zároveň nádherné teplo pri každom ďalšom bozku. Toto sa nikdy nemalo stať, ale moje telo mi nedovolí prestať. Cítim presne to isté, čo som cítila aj pred rokmi a odvtedy už nikdy. Jemne prehrabnem Danielove vlasy a opätujem mu jeden bozk za druhým.  Nakloní sa ku mne ešte viac a ctižiadostivo ma chytí okolo pásu. Pritiahne ma k sebe a neprestáva so slastnými bozkami. Je to všetko akoby sa zastavil čas a sme na celom svete len my dvaja, zaplavení túžbou po tom druhom. Ani jeden nič nehovorí, všetko sa deje v tichu, pomedzi ktoré sa ozývajú jemné vzdychy.  Daniel ma chytí na ruky a hodí na gauč, neváha ani sekundu a strhne moju blúzku tak, až sa jemne natrhne. Chcem to? Nechcem to? Toto mi chodí hlavou necelých 10 sekúnd, kým si uvedomím, že to naozaj chcem.  Stiahnem Danielove tričko a odhodím ho na zem. Moju pozornosť upúta jeho krásne telo, ktoré sa za tie roky skoro nezmenilo.  Jemne prejdem dlaňami po jeho hrudi a Daniel sa zasmeje. Prezrie si ma od hlavy až po päty a zahryzne si do spodnej pery. Pohladí ma po chrbte a  pritiahne k sebe čo najbližšie ,ako sa dá. 

,,Toto mi celé tie roky chýbalo," zašepká mi do ucha a jemne mi prechádza perami po krku. 

,,Aj mne," zavzdychám a stiahnem mu chtivo nohavice. 

Daniel 

Vážne sme sa spolu vyspali. Sám tom nemôžem uveriť, ale stalo sa. Chcel som to tak veľmi, až ma šlo roztrhnúť, teraz však neviem, či to bol tak dobrý nápad. Ležíme jeden vedľa druhého, v dostatočne veľkej vzdialenosti a mlčíme. 

,,Musím ísť," povie zrazu Jess a postaví sa s gauča. 

,,Chápem." Pozriem sa na ňu s ospravedlňujúcim pohľadom. 

,,Nebudeme o tom už hovoriť, dobre?" rázne povie a oblečie si poslednú časť svojho oblečenia. 

,,Ale...," 

,,Žiadne ale, nemalo sa to stať!" doplní ma a bez ďalších slov opustí môj byt. Neviem, čo si teraz myslieť a ani čo robiť. Nenapadne ma nič iné, ako zatelefonovať Dylanovi. 

Neprejde dlho a Dylan dobehne ku mne domov. Otvorí dvere a ešte skôr, ako ich stihne zavrieť povie : 

,,To snáď ani nemyslíš vážne." Už v telefóne som mu naznačil, čo sa vlastne stalo. 

,,Myslím." 

,,Tak to mi teda vysvetli," nalieha. 

,,Stalo sa to, bolo to ako kedysi, keď som ju celým srdcom miloval a nemohol som si pomôcť. Ani ona sa nebránila, chcela to tiež. Dylan, ja neviem, čo mám robiť, čo ak k nej stále vo vnútri niečo cítim?" hovorím veľmi rýchlo a neprehľadne Dylanovim smerom. 

,,Neblázni, stalo sa, stalo. Nemôžeš na to takto myslieť. Ona ti ublížila tak veľmi, ako nikto, mysli na to. Ja som to s tebou prechádzal a viem, čím si si kvôli nej prešiel. Teraz máš Lanu a nemôžeš na to takto myslieť. Jednoducho nejaké staré city z minulosti sa chceli predrať na povrch. Zabudni na to a vráť sa do reality. Akoby sa to nestalo." 

,,Asi máš pravdu." Sám neviem, či brať jeho slová vážne. Pri tom s Jess som cítim niečo nádherné, niečo, čo pri Lane nikdy necítim.  Dokonca necítim ani hnev, akoby mi nikdy neublížila.  Musím však rozmýšľať realisticky a to znamená, že Jess ma rodinu a Jamesa, ja mám Lanu a aj napriek mojim citom a možno aj jej to musím potlačiť. 

Jess

Vraciam sa domov a po líci mi stekajú slzy. Rada by som povedala, že sú to slzy výčitiek, ale nie. Naviac ma bolí to, že už to nebudeme môcť zopakovať. Nebolo to správne, ale bolo to nádherné. Tak dlho som necítila tak nádherný pocit. Už dlhšie som tušila, že moje city k Danielovi nie sú až tak chladné. Nemôžem nad tým takto premýšľať, musím myslieť na deti, o ktorých sa nesmie dozvedieť. Na moju rodinu, ktorú tvorí James a nie Daniel.  Nikto sa nikdy nesmie o tomto dozvedieť. 

,,Ahoj," zašepkám Jamesovi, ktorý ma čaká v posteli pri zasvietenej lampe.  Usmeje sa na mňa a čaká, kým si ľahnem do postele aj ja. Prezlečiem sa do pyžama a ľahnem si k nemu chrbtom. O malú chvíľu zacítim jeho ruku, ktorá jemne prechádza po mojom ramene hore a dolu. Následne jeho ruku vystriedajú pery, ktorými bozkáva moju ruku až po krk.Dám ho však oo seba preč a ospravedlňujúco poviem : 

,,Prepáč, dnes naozaj nemám náladu." 

,,Fajn," podráždene odvetí a otočí sa do druhej strany. Nechcela som, aby sa nahneval, nemôžem s ním však teraz spať. Jednoducho nemôžem. Cítila by som sa ako špina. Práve som ho podviedla, ale musím sa tváriť, že je všetko v poriadku. Proste to musím prekúsnuť. 

Na druhý deň ráno sa zobudím z hrôzostrašných snov, v ktorých sa všetko prevalilo. Hmatám okolo seba, ale James už v posteli nie je. Pozriem sa na hodiny a vidím , že je  veľmi skoro. Deti ešte spia a tak zídem pomaly po schodoch. Vidím Jamesa, ako sedí na gauči a niečo popíja. Nepáči sa mi to, nechcem však robiť rozbroje a opäť sa pomaly vrátim do postele, akoby som ho ani nevidela. Niekedy sa o tomto musíme porozprávať, ale dnes nie je ten správny čas.  

Keď vypravíme deti do školy a James odíde do práce sa rozhodnem zatelefonovať mame. Potrebujem jej porozprávať o tom, ako som sa uzmierila s Danielom a som z toho šťastná. Mama ma s radosťou vypočula a bola rovnako šťastná, že mi tento kameň spadol zo srdca. Dobre vedela, ako ma to celé roky ťažilo. Mama je tiež jeden s mojich najbližších ľudí. Nehovorím jej všetko, hovorím však veľa. Vždy ma rada vypočuje a povzbudí. 

Po telefonáte sa vrhnem do pečenia ďalších tort, ktoré si objednali zákazníci. Sústredím sa len na pekné veci, až do momentu, kým ma nerozruší jedna sms, v ktorej stojí: 

Viem o všetkom, musíme sa porozprávať! 

Daniel 

Stretnutie, ktoré som ako nový riaditeľ musel spraviť pre všetkých zamestnancov dopadlo excelentne. Všetkých som vraj ohúril a sú so mnou spokojní. Verím, že to takto bude pokračovať aj naďalej.  

Po škole som sa rozhodol pozrieť na plavecký tréning, pretože sa tam cítim príjemne, vždy je to pre mňa upokojujúce prostredie, kde si môžem oddýchnuť. S trénerom sme si tiež celkom sadli a vieme veľmi dobre pokecať, je to síce neosobné, ale aj tak si rozumieme.  

,,Dobrý deň, pán riaditeľ," pozdraví ma partia chlapcov, ktorí prechádzajú okolo mňa. 

,,Dobrý deň, "odzdravím ich a zamávam. Mám pocit, že ma majú naozaj radi a zároveň si ma ako riaditeľa veľmi vážia. 

,,Pán riaditeľ, viete čo?"  prihovorí sa mi zrazu malý Lukas a ja sa s úsmevom opýtam: 

,,Netuším." 

,,To dievča so mnou pôjde na zmrzlinu, viete, to z minula," s šibalským úsmevom hovorí a ja nadstavím päsť, aby sme si mohli ťuknúť. 

,,To ma teší." 

,,Videla, že sa bavím s vami a berie ma teraz ako borca." Toto mi príde celkom vtipné a musím sa pousmiať. 

,,To som rád, Lukas." 

,,A povedal som jej, že mám aj drsné znamienko, ktoré nemá skoro nikto." 

,,Naozaj a môžem ho aj ja vidieť, keď ho nemá skoro nikto?" so smiechom ho vyzvem a Lukas si nadvihne tričko. Na pravom boku má znamienko, ktoré je v tvare nepravidelnej hviezdy. Takmer rovnaké mám aj ja. 

,,Lukas, tak aj ja patrím k tým vyvoleným," zašepkám tajomne a vyhrniem si tričko, aby som mu ukázal aj svoj pravý bok. 

,,To je bomba, patríte do klubu," zasmeje sa a skackavými krokmi odíde preč. Ako môžu byť niektoré deti tak milé a dobré. Niekedy si želám,aby som aj ja mal svoje. Nieje však ešte neskoro. S Lanou by som to rád dotiahol až takto ďaleko. Možno tá neopísateľná láska k nej ešte len príde. 

♥ Nováá časť. Ide sa to zamotávať a ja dúfam, že budem pridávať čo najčastejšie. Ešte raz ďakujem za podporu a každá hviezdička aj komentár potešia♥ 

Majte ešte dokonalý deň ♥