Double problem

25.KAPITOLA

Daniel

Okamžite som kontaktoval môjho právnika, ktorý preveril všetko ohľadom Joshovho prípadu a behom dvoch hodín som sa dozvedel, že by Josh z väzenia preč mohol. Pod pár podmienkami. A to, že by sa nejakým spôsobom dokázalo fyzické násilie, ktoré vykonávajú dozorcovia, bol by v domácom väzení, čo znamená s náramkom na nohe a stále len v jednom dome, prípadne v záhrade a musel by som sa stať v papieroch za neho zodpovedný. Všetko toto by som bol pre môjho brata splnil, ale ako presvedčiť Jess, aby súhlasila. Viem, že to len tak nedovolí, pretože všetci vieme, čo sa stalo pred takmer deviatimi rokmi.  Prišiel som domov a rovno som sa opýtal.  Jessina reakcia bola ešte horšia, ako som čakal. Plech jej spadol z rúk a na tvári sa objavilo zdesenie, ktoré som nevidel už roky. 

,,To si teraz nepovedal, že nie," zdesene a veľmi pomaly vysloví. 

,,Povedal, zlatko, je to pre teba až tak nepredstaviteľné?" 

,,Áno, nedokážem si to predstaviť ani náhodou. Asi by som sa pri prvom pohľade na neho zrútila a hlavne, on ma nenávidel, ako by asi vydržal so mnou v jednou dome? A ja  s ním?" Predhodí obrovské množstvo argumentov, ktoré dávajú  zmysel. Mňa to však neodradí. V tomto vidím vec, za ktorú sa naozaj oplatí bojovať. 

,,Ale..."

,,Žiadne ale, ako ťa to vôbec mohlo napadnúť? " skočí mi do reči a pozrie sa na mňa hnusným pohľadom, pri ktorom mojim telom prebehnú zimomriavky. Už ma nenechá povedať ani slovo a rozbehne sa preč z kuchyne, hore schodmi a rovno do spálne. Typická žena, nenechá si vysvetliť vôbec nič, ale utiecť s urazene sedieť, to dokáže výborne. 

,,Do riti." Celou silou kopnem do stoličky a prejdem si dlaňami po tvári. Ako som si mohol vôbec na chvíľku myslieť, že by mohla súhlasiť. Nervózne začnem zbierať jedlo, ktoré Jess hodila o zem. Keď dám konečne všetko do poriadku, veľmi pomalými krokmi a s nie veľkou chuťou začnem kráčať hore schodmi. 

Jess

Zasiahlo ma to a nebudem tvrdiť, že nie. Cítim ako mi zviera srdce a mám divný pocit v žalúdku. Nechcem tu myšlienku ani pustiť do hlavy, nechcem si to pripustiť. Ja by som pre Daniela chcela spraviť všetko, ale toto je moc.  Príde do postele a potichu si ľahne vedľa mňa. 

,,Zlatko? Môžeš ma aspoň vypočuť?" opýta sa smutným hlasom. 

Nechcela som ho počúvať, pretože s každým ďalším slovom o Joshovi sa mi navracali hrôzostrašné pocity, ktoré v mojom vnútri vyvolávali priam víchricu. Nemôžem však hľadieť do jeho smutných očí a ignorovať celú túto situáciu. Z Danielovho správania viem vyčítať, že sa muselo stať niečo naozaj vážne. Sadnem si a jemným pohybom ho pohladím po ramene. Otočí hlavu smerom na mňa a smutne sa usmeje.

,,Skús mi to teda vysvetliť," vyzvem ho a niečo na jeho tvári napovedá, že pocítil nádej.

,,Naozaj?" Potrebuje sa uistiť.

,,Naozaj."

Spustí dlhý monológ, ktorý ma začiatok dnes okolo obeda, keď sa vydal do väzenia navštíviť Josha. Potom sa vrátil v čase späť a rozprával mi o podozrivých zraneniach, ktoré Josh mal a každou návštevou sa zhoršovali, o jeho predpokladoch, že ho bijú spoluväzni, o nepríjemných strážnikoch vo väznici, o tom, ako nechcem Josh o ničom hovoriť a postupne sa začal opäť dostávať k dnešnému dňu, kedy bol Josh celkom doráňaný s podliatinami pod okom a krvavými fľakmi na väzenskej uniforme. Pri týchto vetách Daniel už hovoril tichším a stiahnutým hlasom, pretože mu bolo ťažko opisovať brata v takejto situácii. Vysvetlil mi, ako dlho to z neho dostával a ukázalo sa, že tí, ktorí ho bijú, nie sú spoluväzni, ale strážcovia. Takmer sa mi zastavilo srdce nad týmto zistením a nad krutosťou, ktorú vykonávajú tí, ktorí by mali byť spravodliví. Už mi len ďalej opísal svoje pocity, ktoré ho nútia brata zachrániť a jeho rozhovor s právnikom, ktorý navrhol práve túto možnosť.