Možno nechcela nič viac ako pravú lásku, verných priateľov a bezstarostné chvíle. Osud však zamiešal karty jej pokojného života a privial k nej muža, ktorý sa zdal byť ako z rozprávky. Muža, ktorý má však zlé dvojča, ktorý skrýva mnoho tajomsti...
Ubehli už dva týždne a ja mám to najhoršie za sebou. Otcov pohreb bol pre mňa tak bolestivý, že to neviem doteraz rozdýchať. Všetci sa ma snažia dostať do starých koľají, ale moje srdce za ním smúti a bude smútiť ešte veľmi dlho. Bol ten najlepší ocko na svete. Podľa slov mami a Louisa dostal infarkt. Bol mladý, ale stalo sa. Bola to obrovská rana, ktorú musíme spolu rozdýchať. Louis je už tiež späť, ale lieta domov často, kvôli podpore pre mamu. Občas mávam pocit, že kvôli niečomu úplne inému, ale to sú len moje vnútorne pocity. Teraz je vo mne všetko hore nohami.
,,Láska, nechceš niekam zájsť?" opýta sa s miernym náznakom úsmevu Daniel. Zodvihnem sklesnutú hlavu a pohnem ňou zo strany na stranu. Daniel pochopí môj náznak nesúhlasu a privinie si ma k sebe. Opäť sa rozplačem a on svoje objatie zosilní.
,,Ja viem, ja viem..pššt...," hovorí a hladká ma po vlasoch.
,,Ja vážne neviem, kedy sa z toho všetkého dostanem," zavzlykám a utriem si tvár do jeho košele.
,,Neboj sa, ja som tu stále pre teba a urobím všetko pre to, aby si bola opäť šťastná. Vieš, jedno nešťastie sa stalo, ale taký je život. Musíš sa postaviť a ísť ďalej. Myslieť na šťastie, ktoré máš teraz. A to sme my dvaja a naša láska. Aspoň tá ťa musí poháňať vpred."
,,Máš pravdu, ja ťa tak veľmi milujem. Nikdy ma neopusť, prosím," zašepkám a jemne ho pobozkám na ústa.
,,Nikdy," zopakuje a pohladí ma po tvári.
Daniel odišiel asi pred hodinou a hneď na to mi zavolala Clare, či by sme sa nestretli niekde v meste. Súhlasila som, pretože na izbe sme spolu stále a ja stále premýšľam nad zlými vecami. Zmena prostredia je dobrý nápad.
Dostavím sa do dohodnutej kaviarne, kde už sedí Clare so šálkou kávy. Poprosím obsluhu, aby priniesli jednu aj mne a prisadnem si k nej. Clare a usmeje a hneď začne konverzáciu :
,,Už lepšie?"
,,Áno. Viac menej začínam cítiť pokoj a zmierenie so všetkým," ubezpečím ju.
,,To som rada. Chcela som sa s tebou inak o niečom porozprávať," zašepká a trochu zvážnie.
,,Počúvam."
,,Ide o Louisa, mám pocit, že sa s ním niečo deje," začne Clare a vidím na nej znepokojenie.
,,Niečo? Nie je to len tým, že mu zomrel otec? Ja som na tom tiež teraz zle."
,,Nie, myslím tak inak. Stále si chodí vybavovať telefonáty mimo mňa a potom tvrdí, že mu volala mama. Až veľmi často lieta domov a býva dosť podráždený. Keď sa ho na to opýtam, okamžite mení tému a snaží sa byť milý s usmiaty. Mám o neho reálny strach. Ty si s ním vyrastala celý život, stalo sa už niekedy niečo také?" pozrie na mňa a čaká na odpoveď.
,,Nemyslím si, že s mamou by stále telefonoval, ona už na to nie je tak zle. A to, že často lieta domov som si všimla aj ja, ale možno len potrebuje čas na zotavenie. Nedávala by som tomu veľký význam, do mesiaca sa z toho určite dostane. Nemaj strach," ubezpečím ju a sama neviem, čo si mám o tom myslieť.
,,Dobre, budem ti veriť," usmeje sa Clare a odpije si z kávy.
Daniel
,,Brácho, ty si na tom ako?" opýtam sa Louisa, ktorý neustále kontroluje svoj telefón.
,,Už celkom dobre, len ma vyčerpáva to stále lietanie za mamou. Ona to veľmi nezvláda," vysvetľuje mi.
,,Naozaj? Mne sa zdala už celkom v pohode."
,,To len hrala, keď sme sami, je úplne iná. Zničilo ju to," ďalej mi vysvetľuje.
,,To mi je ľúto. Ale hlavne, že ty si už v poriadku." Mám pocit, akoby túto poslednú vetu ani nevnímal. Stále hľadí do telefónu.
,,Počúvaš ma?" rázne sa opýtam. Louisa strhne a pozrie na mňa.
,,Jasné, len som musel odpísať mame a objednávam si ďalšiu letenku." Nejako mu neverím ani slovo.
,,Si si istý, že sa nič nedeje? Veď vieš, že mne môžeš povedať čokoľvek," vyzvem ho. On sa usmeje a povie:
,,Nič sa nedeje, som úplne v poriadku, vidíme sa."
,,Už odchádzaš?" nechápavo sa opýtam. Louis sa postaví vezme si veci a prikývne.
,,Musím, prepáč."
Nespokojný sa vrátim domov a zabuchnem dvere. Ešte si nestihnem ani vyzuť topánky, keď začujem :
,,Daniel? Si to ty?" Joshov hlas sa nedá nespoznať.
,,Som, prečo?" odkričím mu.
,,Poď rýchlo sem, mám také správy, že ich nerozdýchaš." Táto jeho veta ma povzbudí a rýchlo bežím do kancelárie. Josh sedí ako vždy za stolom a popíja zo svojho pohárika nejaký alkohol. Prevrátim očami, pretože neznášam, keď chľastá za sám a za svetla. Ukáže mi, že si mám sadnúť a na jeho tvári vidím zákerný úsmev.
,,Niečo som zistil, niečo tak veľké, že to zmení všetko," pokojne hovorí.
,,Tak to vyklop," vyzvem ho.
,,Radšej si sadni, pretože ťa to môže položiť." Urobím tak, ale brat mi naháňa strach. Ako môžeme byť dvojčatá a zároveň tak odlišní?
,,Moji chlapci, v čiernom biznise niečo zistili...."
,,V čiernom? Nehovoril si, že už v tom nelietaš?" skočím mu do reči.
,,Flambert mal dieťa a to dieťa stále žije, žije tu, v New Yorku a nikdy nebola lepšia príležitosť pomstiť smrť nášho otca, nemyslíš si?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
♥Ďakujem Vám za 10K prečítaní. Umrela som skoro z toho. Ste tí najlepší a stále Vám viac a viac ďakujem za votes a komentáre . Prepáčte, že teraz nevydávam často, ale pokúsim sa to zlepšiť♥
