Double problem

44.KAPITOLA

Daniel

,,Oci, prečo si nezobral aj mamu? Stalo sa niečo?" veľmi ustarostene sa ozýva hlások malého dievčatka zo zadného sedadla. 

,,Nie, nič sa nestalo, poklad. Mama si len potrebovala ešte vyjasniť zopár vecí s babkou, vieš?" Snažím sa znieť veľmi pokojne, aj keď v mojom vnútri všetko vrie. Som tak veľmi zasiahnutý a nepokojný, že sa takmer vôbec nesústredím na cestu pred sebou. Neuvedomujem si ani, prečo som tam Jess nechal, prečo som tak rýchlo odišiel. Nemohol som konať inak, ovládol ma hnev a úzkosť. Neviem, či jej to mám celé veriť alebo nie. A ak už je to pravda, celé tie roky som žil bez rodičov, myslel si, že je moja matka mŕtva, predstavoval som si, ako asi vyzerala a aké by to bolo mať mamu. A teraz? Teraz mám len tak prijať, že ona vlastne celý ten čas žije ? Ako mám veriť, že sa naozaj snažila o život s nami? Neverím. Radšej si vzala k sebe cudzie dieťa, akoby mala ďalej bojovať za nás. Prečo nás nekontaktovala, keď sme boli starší? Určite by sa to vysvetľovalo ľahšie ako teraz. 

,,Nezdáš sa mi v poriadku," pridá sa do debaty Lukas. 

,,Nebojte, vy my radšej povedzte, kde ste boli tieto posledné dni." Snažím sa dozvedieť, ako to mala vlastne vymyslené, pretože ak vedeli, že sú s babkou, naozaj si myslela, že na to časom Jess nepríde? Ak by teda celý plán vyšiel. 

,,Boli sme predsa u babky a.." 

,,ááu," skríkne Lukas po tom, ako ho Diana udrie do ramena. 

,,To si nemal hovoriť, boli sme nevieme kde a nevieme s kým," opraví ho. Tak takto to mala vymyslené? Úbohé. 

,,Ale veď babku videl, vie, že sme boli s ňou, nie?" opýta sa smerom na mňa. 

,,Samozrejme, že viem, nemusíte to tajiť. A prečo ste to mali vlastne tajiť?" snažím sa veľmi nenápadne z detí dostať nejaké informácie, ale čím viac viem, tým som z nej ešte znechutenejší. 

,,Bola to hra," usmeje sa Diana a zhlboka sa nadýchne, ,, Ak to dokážeme nepovedať až do 12 rokov, dostaneme od nej psa a každý akúkoľvek hračku, akú bude chcieť."  Toto im sľúbila? Psa a hračky? Na tomto malo stáť zničenie našej rodiny? Neznášam ju, neznášam. Nechcem, aby to bola moja matka, pretože ak bol otec naozaj taký, ako hovorí. A ona je takáto, z čoho som to potom ja? Z dvoch ľudí, ktorí sú zlí a odporní? 

,,A už je po hre, to nevadí, som rád, že ste aj tak nedokázali klamať." 

,,Ale tak rád ťa znova vidím, ocko," sladkým hlasom zašepká Lukas a moje ústa vyčarujú úsmev, ktorý nejde zastaviť. 

,,Presne, tak veľmi si nám chýbal, aj mama. A to sme boli s babkou len pár dní, nedovolila nám zavolať ani nič. Vraj ste boli na chvíľu preč z mesta, ale bolo mi to divné, pretože ste nám nič nehovorili," ešte mi vysvetlí Diana. 

,,A kde ste to vlastne boli?" opýta sa Lukas. 

,,Iba kúsok za mestom," zaklamem a ani neviem, prečo som to urobil. Prečo som tú starú ropuchu ochránil pred tým, aby ju deti mali za klamárku? Neviem, ale som za to rád. Mám aspoň pocit, že som dobrý človek, aj keď na to nato nemám žiadne predpoklady ani z jednej genetickej stránky. 

Jess

,,Mama, ja som z teba tak sklamaná, prečo si nám to nepovedala už skôr? Už keď si vedela, že som s Danielom? Nemusela si to vešať na nos priamo Danielovi, ale prečo si to nepovedala aspoň nám? Mne a Louisovi? Myslela som si, že nemôže byť nič horšie, ako tajiť svojej dcére, že je adoptovaná, a ešte keď to vedel aj Louis, ale tajiť toto? Že máš niekde dve deti a náhodou mám s jedným z nich deti? Ako si mi to mohla urobiť? A ako si to mohla urobiť Danielovi? A ešte si sa k nemu aj Joshovi správala tak odporne? Akoby boli odpad?" vyčítavo kričím na mamu. Nie je to nahnevaný krik, ale je to zúfalstvo, ktoré zo mňa kričí. 

,,Jessica, nekrič na mňa, nevidíš do mňa. Ľutujem to, veľmi to ľutujem a ľutujem to celý život. Aj tento skutok bol len výkrik do zúfalstva. Odpustite mi to, prosím. Neviem, čo robiť ďalej. Nechcem prísť o nikoho z vás, som tak veľmi na dne, až som si neuvedomovala, čo robím. Prepáčte, naozaj prepáčte. Prepáčte, veľmi ma to mrzí." Stále dokola sa ospravedlňuje a mne ide až prasknúť hlava. Neviem ako sa zachovať. Hlavou mi behá len to, kde je teraz Daniel, ako mu je, čo robí. Mala by som ísť za ním. A zároveň aj to, že musím doriešiť veci s mamou. Musím tu byť teraz aj pre Louisa. Určite to  tiež prežíva ťažko, vidím to na jeho tvári, ktorá  je plná vrások z mračenia.  

,,Mama, ja neviem, čo povedať, ale viem, že ja ti odpustiť dokážem. Neviem, či to dokáže aj Daniel, ale ja to dokážem. Chcem len, aby si sa mu ospravedlnila a samozrejme aj Joshovi a všetko si to vysvetlíte ešte z očí do očí. Musíte. Chcem to od teba." 

,,Ja neviem, či to dokážem," začne okamžite reagovať negatívne, ale ja toto neberiem. Viem, že jej naozaj dokážem odpustiť, ale bude to chcieť čas. Chcem zachovať rodinu pokope a nie žiť na bojovom poli. 

,,Louis, povedz prosím niečo aj ty. Ty si jediné dieťa, ktoré mám s mužom, ktorého som naozaj milovala a si pre mňa naozaj aj s Jessicou najdôležitejší človek na svete."  Tu už plače tak veľmi, že sa nemôže takmer nadýchnuť. 

,,Mama, prestaň, ja ťa nikdy neprestanem mať rád," povie po všetkých tých výbuchoch hnevu Louis a privinie si mamu k sebe. Viem, že to možno nie je vhodné, ale k objatiu sa pridám. Vrelo ma medzi seba príjmu a ja cítim, že to nemusí dopadnúť až tak zle. Rozumiem Danielovi, úplne mu rozumiem, ale rozumiem aj mame a jej dôvodom k tomu, prečo to urobila. Musím ich dať dokopy, to bude v najbližšej dobe mojím hlavným cieľom. 

Daniel

Otvorím dvere od domu a prvé pustím dnu deti, až potom vojdem ja. Okamžite sa objaví priamo pri nás Josh a celou silou objíme Lukasa aj Dianu. Tvári sa pri tom, ako keby sme ich práve zachránili pred smrťou. A v podstate mi dôjde, že on to tak vníma. Jemu sme nepovedali vôbec nič, pretože sme nemohli, ale nemám náladu mu dnes vysvetľovať nič. Potreboval by som sa akurát tak zatvoriť do izby a premýšľať celú noc. Nad všetkým. 

,,Deti, choďte sa hore umyť a potom by ste mali ísť spať, je veľmi veľa hodín a mali by ste spať. Ešte za vami prídeme." Deti Josha okamžite poslúchnu a s úsmevom odídu hore. 

,,Čo sa stalo?" hneď sa otočí na mňa a položí túto otázku. 

,,Čo by sa malo?" 

,,Daniel, vidím to na tebe okamžite, okamžite! Stalo sa niečo vážne? Cítim sa, akoby si mi vôbec neveril a nechcel mi nič povedať. Stále ste niečo s Jessicou riešili, ale ja som nemohol ani tušiť o čom sa hovorí a toto sa týkalo aj mňa, pretože som chcel pomôcť a únos detí sa dotýkal aj mňa! SPravil som niečo, prečo mi už vôbec neveríš?" Jeho slová sa ma dotýkajú, pretože to tak vôbec nie je a práve naopak, povedal by som, že  za posledný rok mu verím najviac za celý život.

,,Josh, nie je to tak, vôbec. Neviem, kde začať, ale neviem, či to chceš vôbec vedieť."

,,Chcem, prestaň ma napínať! Vieš, ako som sa bál? A kde je Jessica? Nechcel som ju pustiť von a teraz si tu len ty,  bol si s ňou? A kto uniesol deti? Ako to, že ich máš naspäť?" zaplaví ma hromadou otázok. 

,,Josh, je mi tak zle, ako nikdy. Môžem to prirovnať k tomu, keď ma Jessica opustila a ver mi, že po tom, čo ti teraz poviem, bude zle aj tebe." Na jeho tvári sa objaví zhrozený výraz a nepovie ani slovo. Čaká. 

,,Jessicu som videl, spolu sme šli po únoscovi, ktorý sa mi vyhrážal a preto som ti nemohol nič povedať, pretože sme si mysleli, že nás odpočúva doma, lebo o mne vedel veľa vecí. Nemohli sme ti to povedať, aj s Jess som komunikoval cez iných ľudí, aby na to neprišli. šiel som po deti a so mnou aj Jess, Louis a Dylan, tajne. Deti mi dali, únoscu sme chytili a vieš čo? Bola to Louisova a Jessina mama a vlastne tu je jedna novinka, ktorá ti asi vyrazí dych. Je to naša mama, naša biologická, to si nečakal, že?" hovorím to Joshovi  ironicky a s odporom. Snažím sa zachovať pokoj, ale keď poviem túto vetu, Joshovi doslova padne sánka a zhrozene ma zastaví: 

,,Čo si to povedal, čo si povedal? Ako si to myslel? Naša matka? Ona je mŕtva. Daniel, je ti dobre? Nechceš si sadnúť?" 

♥ Veľmi ďakujem za podporu a všetky votes a komentáre. Naozaj ma to veľmi podporuje a potom cítim chuť písať ďalej. Ste najlepší♥