Double problem

46.KAPITOLA

Daniel

,,Nemám najmenšie tušenie, kde by mohli byť," zopakujem asi päťdesiaty krát. Zúfalstvo v mojom hlase je zrejmé a Louisov pohľad ma prebodáva nádejou každým ďalším opýtaním. Neviem čo mu povedať, ale neviem sa vysporiadať ani sám so sebou. Moja vlastná krv možno práve v tomto momente zabíja a mučí dievča, ktoré celým srdcom milujem. Urobil by som všetko pre to, aby som ju teraz mohol chytiť do svojho náručia a pobozkať ju na čelo. 

,,Bože, tak rozmýšľajte, do riti!" opäť kričí Louis. 

,,Fakt nemáš nijaké nápady? Ani nikoho, kto by nám mohol pomôcť?" zapojí sa James, ktorý krúži po miestnosti z jednej strany na druhú. Toto bol malý úder do niečoho veľkého. 

,,Giovanni," vykríknem a takmer vyskočím zo stoličky. 

,,Kto?" zmätene sa opýta Louis. 

,,To je náš zamestnanec v bare, niečo ako ochranka a najvernejší Joshov kamarát. Stál pri ňom stále a určite bude niečo vedieť aj teraz. Musíme ísť okamžite za ním." Chalani neváhajú ani chvíľu, nepýtajú sa na nič. Jednoducho nasadneme do auta a ideme priamo k nám do baru. 

Zaparkujeme, vystúpime a vojdeme rovno dnu. Je až obdivuhodné, ako dokáže náš bar pracovať aj napriek všetkým problémom, ktoré teraz máme v súkromí. Dnu som nebol už veľmi dlho. Vojdem však a chalani hneď za mnou. Poobzerám sa všade okolo sebe, keď zahliadnem Giovanniho v rohu, rozprávať sa s jednou brunetkou. Giovanni je asi o dve hlavy vyšší ako ja a svalnatejší ako ja. S miernym rešpektom prídem k nemu a štuchnem do neho. On sa otočí a v prvom momente si myslí, že som Josh. 

,,Tak čo ? Už si skončil?" opýta sa ma a ja nereagujem. 

,,S čím?" opýtam sa po chvíli. 

,,Ty nie si Josh? Daniel? To si ty? Čo robíš tu vnútri?" zaplaví ma množstvom otázok. 

,,Prosím, potrebujem s tebou nutne hovoriť. Môžeš ísť hore k nám?" vyzvem ho. Neváha a nasleduje ma von. Potom rovno k nám. Chalani sú stále za nami, poprosím ich však, aby ostali v obývačke a ja idem s Giovannim do kancelárie. Ešte len zatvorím dvere a už spustím. 

,,Vieš kde je Josh?" 

,,Viem, ale nemôžem ti to povedať. Zakázal mi hovoriť to komukoľvek," vysvetlí mi a zatvári sa nedostupne. 

,,Giovanni, ja ťa prosím. Ty vieš, čo šiel spraviť?" 

,,Áno, šiel si vybaviť staré účty," odpovie mi. 

,,A vieš aké? Vieš koho šiel zabiť?" vykrikujem. 

,,Viem, nejakú dcéru vášho nepriateľa." 

,,Nášho? Nie možno tak jeho a nášho otca. Giovanni, to je moje dievča. To ona je tá, ktorú šiel zabiť." 

,,Počkať, čože?" zmätene vysloví, akoby o tom nevedel. 

,,To ti nepovedal?" 

,,Nie, toto nie, len že je to dcéra nepriateľa."

,,Ja ťa teraz ako muža, ktorý má tiež svoju ženu a miluje ju prosím, aby si mi povedal, kam Josh šiel," začnem naňho tlačiť s pocitmi. 

,,Ale, ja nemôžem, ja som mu to sľúbil. To ma potom vyhodí alebo niečo horšie."

,,Nie, ja ti sľubujem, že nie. Len mi prosím pomôž." Pri týchto slovách sa mi po líci skotúľa prvá slza, slza zúfalstva muža, ktorý miluje ženu celým srdcom. Giovanni mlčí. Takto je to hodnú chvíľu. 

,,Ty ju naozaj miluješ, však?" ozve sa po chvíli. Neodpovedám, len sa ne neho pozriem uplakanou tvárou s obrovskými kruhmi pod očami a trasúcimi sa rukami. On to pochopí a asi sa v ňom niečo zlomí. 

,,Je v tej chate, čo máte v lese. Ale nikdy som ti to nepovedal, je to jasné?" Ja prikývnem a pohľadom mu poďakujem. Giovanni odíde preč a do kancelárie sa nahrnú Louis s Jamesom. 

,,Tak čo?" opýta sa Louis. 

,,Už viem kde je, chata, les... Musíme ísť za ním.Okamžite," vyslovím s nenávisťou a strachom zároveň. 

,,Tak poďme, nie?" ženie nás James, zatiaľ čo sa hrabem v šuflíku. 

,,Čo robíš? Poď!" volá ma Louis. 

,,Hľadám zbraň po otcovi. Musíme mať nejakú zbraň," vysvetľujem. Ako inak by sme sa obránili. Hrabem vo všetkých šuflíkoch, ale nikde ju nemôžem nájsť. 

,,Ona tu nie je!" 

,,A čo to znamená?" vystrašene zakokce James. 

,,Jediný, kto ešte vie, že tu je, je Josh. A znamená jediné..."

,,Má ju on....," ticho zašepká Louis. 

Jess

Utekám hore schodmi ako zmyslov zbavená. Okamžite za sebou počujem hlasný smiech a následne rýchle kroky, ktoré sa ma snažia dohnať. Všetko ide extrémne rýchlo, ale ja mám pocit, akoby som to robila veľmi pomaly. Nemyslím teraz na nič, len na to, ako utiecť. Vybehnem hore a predo mnou je dlhá chodba a veľa dverí. Nerozmýšľam a vbehnem do prvých, ktoré vidím. Okamžite zamknem a stolček, ktorý je vedľa dverí pritiahnem k nim. Začnem zhlboka dýchať, ale nemôžem sa ovládať. 

,,Ty si myslíš, že toto nejako pomôže?" vykríkne Josh z chodby a začne sa opäť šialene smiať. Mám tu česť s psychopatom. Začnem plakať a pribehnem k oknu. Chcela by som vyskočiť, ale je to priveľmi vysoko. Pud sebazáchovy mi to nedovolí. 

,,Predo mnou sa neschovááááš," opäť kričí, ale je v tom nádych šialenstva. Ja nehovorím nič, nemôžem. 

,,Ja viem, že si tam."  V tom sa ozve obrovský hluk, Josh kope do dverí. Snaží sa ich vyraziť. 

,,Už si idem po teba." Ďalší rachot. Tlačím sa k stene stále viac, aj keď to už nejde. Ako keby som dúfala, že sa môžem vzdialiť. Nemám dokonca ani telefón, musel ostať v aute. Plačem a v duchu sa modlím, aby tie dvere nevyrazil. Je to márne, tretí rachot a dvere vyletia z pántov. Uvidím ho tam stáť. Stojí predo mnou. Na tvári má výraz šialenca približuje sa. Zatvorím oči, ako keby som dúfala, že sa môžem preniesť niekam inam. Nohy sa mi podlomia a ja si čupnem. Schúlim  sa a plač sa nedá zastaviť. 

,,Ale, ale, pozrime sa. Bojíš sa? Cítiš, ako ti strach o vlastný život prúdi žilami?" veľmi pomaly a miernym šeptom hovori Josh. Ja stále mlčím. V tom zacítim silný stisk na mojej ruke a potiahne ma hore. Čelím tomu, dívam sa mu priamo do očí. On predo mnou a ja pred ním. Tie očí, sú presne také isté, ako tie Danielo a zároveň tak odlišné. Prečo? Prečo ja? 

,,Vieš, čo sa bude teraz diať?" s miernym smiechom sa opýta. Stále mlčím a trasiem viac, ako keby mi bola obrovská zima. 

,,Pýtal som sa niečo!" zakričí a strelí mi silnú facku. Hlava sa mi otočí do boku a tak ju aj nechám. Josh mi ju silným stiskom otočí späť na neho a znova sa opýta : 

,,Vieš, čo sa bude teraz diať?" 

♥♥ oooooch, ja sama pri písaní som bola v napätí. Tak verím, že sa vám to páči♥♥