Double problem

45.KAPITOLA

Daniel

,,Ty si akože myslíš, že som sa zbláznil?" vyletím na Josha nervózne. Mám toho po krk a neznesiem ďalšie vysvetľovanie. 

,,Prepáč, ale práve si mi povedal, že naša mŕtva mama je živá a je to mama Jess?" opatrne hovorí a ukazuje pomaly po na gauč, kam chcem, aby som si sadol, ,, Prosím, poď si sadnúť, asi ti niečo dali, aby si ešte neodpadol." 

,,Josh, ty si asi sprostý?  Ja to myslím vážne!" 

,,Samozrejme, že to myslíš vážne," hovorí na mňa ako na malé dieťa a stále ma ťahá k gauču, ,, Poď pekne, pomaly, poď." Vytáča ma do nepríčetnosti a vytrhnem svoju ruku z jeho trápneho zovretia. 

,,Ty si totálny kretén! Hovorím ti pravdu, sama mi to povedala. Ona je naša matka, chcela nás, otec jej to nedovolil a potom sa na nás už vysrala a žila si celý život so svojou krásnou rodinkou ta ten čas, čo sme sa my pretĺkali životom sami s opatrovateľkami, ktoré najímali divní ľudia, ktorý nás mali odchovať! To je celý príbeh a prestaň so mnou hovoriť ako s bláznom!" kričím na Josha nepríčetne a mám pocit, že teraz mi neverí ešte viac. Len tak stojí a nehovorí vôbec nič, akoby sa mu zastavil mozog a snažil sa spracovať to, čo som mu povedal. Určite nevie, čo si myslieť, ale ani ja by som si neveril. Bojujem však sám so sebou a to, že on neverí mne sa zniesť nedá. Po pár minútach, kedy naozaj nič nehovorí a len hľadá vpred hodím celou silou o zem svoju bundu a vyjdem hore schodmi priamo do spálne, kde sa zamknem a hodím priamo na posteľ. Neviem, čo robiť. Ako sa zachovať, keď sa dozviete, že vaša matka nie je mŕtva? Ja už nie som veľmi dávno dieťa, aby som ju mohol prijať za matku a už to nikdy nebude ono. Teraz ani neviem, či sa s ňou dokážem vôbec rozprávať. Nebolo to ľahké ani doteraz, ale odteraz to bude ešte o dosť ťažšie. A čo na to povie Jess a Louis? Veď on je z polovice naozaj môj brat. Obaja sme vyšli z jedného lona. Nie je to len tak. Mám pocit, akoby sa mi do očí tlačili slzy, ktoré však musím zadržať. Prečo mi život dáva jednu ranu za druhou? Čím som si to zaslúžil? Tým, že som sa snažil byť ku každému dobrý a žiť ako tak čestne? Ďakujem.

Jessica

,,Ako to teda urobíme?" opýtam sa Louisa, ktorý ma vezie v aute domov. 

,,Jessica, ja neviem! Som prekvapený, zarazená, nahnevaný a ani neviem, ako sa chovať. Chcem to dať do poriadku. To, aby sme všetci boli rozhádzaní, je posledné, čo chcem. Prečo musia byť stále nejaké debilné problémy a práve pri nás? Už by som chcel žiť normálne." Louis je veľmi smutný, ale snaží sa to zakrývať . Poznám ho však a predo mnou to neschová. 

,,Aj ja to chcem dať do poriadku. A preto chcem, aby sa mama prišla ešte raz ospravedlniť, a aby si to vysvetlili znova. A tak poriadne.Mama podľa mňa pôjde, ak na ňu zatlačíme, ale horšie to je s Danielom. Vôbec neviem, čo s ním bolo, či bol nahnevaný, smutný.. nevidela som mu do tváre, keď odchádzal. Normálne mám strach ísť teraz domov. Neviem, čo ma tam čaká." Auto už je pred domom a preto viem, že Daniel je aj s deťmi v poriadku doma. 

,, Neboj sa, všetko dobre dopadne. Skús ho teraz vypočuť a nejako ho presvedčiť k tomu, aby mamu vypočul.Ty to dokážeš." 

,,Vieš, čo je najhoršie? Je tam aj Josh a ak mu to Daniel povedal, budem maž dvakrát tak ťažkú noc." Louis sa na mňa súcitne pozrie a opýta sa: 

,,Mám ísť s tebou? Môžem Danielovi dohovoriť aj ja." 

,,Nie, je to od teba milé, ale nie. Toto musíme riešiť len my." 

Ešte Louisa raz objímem a pomaly vystúpim z auta. Prídem domov a hneď po otvorení dverí mi vbehne pred oči Josh, ktorý ma na tvári zvláštny výraz. 

,,Jessica, Daniel mi povedal, že tvoja mama je moja mama, teda naša mama. A ja mu neverím. Vyzeral ako opitý alebo nepríčetný a nechcel sa rozprávať. Odišiel do izby a zamkol sa. Skúšal som tam klopať, ale neotvára. Je na tom niečo pravda?"  A je to tu ešte skôr, ako som čakala. Josh nalieha, ja mu to nechcem povedať takto priamo, ale asi nemám na výber.

,,Je to pravda,"  poviem a nedokážem sa Joshovi ani pozrieť do očí. V krku mám guču a potia sa mi dlane, akoby som bola pred popravou. Josh vôbec nič nepovie. Je celý bledý a odíde si sadnúť do kresla, kde si zloží hlavu do dlaní. Aj mu chcem niečo povedať, ale nemôžem. Nechám to radšej tak a pomaly idem hore, za Danielom. 

Prídem k dverám našej spálne a pokúsim sa ich otvoriť. Sú zamknuté. Zaklopem, ale Daniel mi neotvára. 

,,Daniel, otvor tie dvere, prosím," hovorím nežným hlasom, aby ma Daniel pustil. Zo spálne sa nič neozýva, až začnem mať strach. 

,,Daniel, otvor tie dvere! Okamžite." Opäť sa nič neozýva, ale ja viem, že Daniel je vo vnútri. Dúfam, že sa mu nič nestalo, mohlo sa? 

,,Danie, otvor ich okamžite, prosím. Bojím sa o teba." Búcham celou silou a do očí sa mi hrnú slzy. Prejde dlhá chvíľa, kým plačem pred dverami. Dvere sa zrazu otvoria a stojí v nich Daniel so sklonenou hlavou a odmeraným postojom.  

,,Prepáč," zašepká a vráti sa späť do postele. Nemôžem sa na neho hnevať, pretože pri pohľade na jeho utrápenú tvár sa mi láme srdce. Prídem k nemu, aby som ho objala, ale nechce, odstrčí ma preč. Neberiem mu to za zlé, pretože má na to teraz plné právo. Každý človek raz za čas spadne na citové dno, ktoré prejavuje iným spôsobom. Ľahnem si teda na svoju stranu a v izbe nastane zvláštne ticho, ktoré nechce ani jeden z nás prerušiť. Keď konečne zhasneme svetlo, zacítim Danielove ruky na ramenách a pochopím, že potrebuje objatie. Neváham ani sekundu a objímem ho tak silno, aby všetka sila zo mňa šla priamo k nemu. 

,,Zlatko, ja sa cítim tak zle, že si to asi ani nevieš prestaviť," povie po dlhšej chvíli a som rada, že prehovoril. 

,,Viem si to predstaviť, aj mňa sa to dotklo.Netýka sa to len teba, týka sa to nás všetkých." 

,,A čo by som mal podľa teda robiť? Ja nechcem, aby to v celej rodine vrelo, ale ja sa s ňou nechcem stretnúť. Nechcem ju asi ani vidieť. Nebude také ťažké to zariadiť." Pri jeho slovách ma bolí srdce, pretože si neviem predstaviť, že sa budú jedni z mojich najbližších ľudí nenávidieť. 

,,Zlatko, ale prečo? Prečo si s ňou nechceš vyjasniť? Mohli by ste sa aspoň porozprávať." 

,,Toto odo mňa nemôžeš chcieť. Ja s tým nesúhlasím a ani nebudem. Nechcem tu ženskú vidieť už nikdy!"

,,Ale Daniel..."

,,Nikdy, rozumieš?! 

♥♥♥

Ahojte, chcela som sa opýtať, ktorý cover je krajší? Ktorý by som mala dať na obálku? Ďakujem, ak sa vyjadríte♥ 

1

2.