Jeho srdce ✔

Kapitola 2

Adam

"Adam Ján Deák, okamžite si ľahni do tej postele!" vyrušila ma z môjho ranného sledovania vtákov mama.

"Maminka, skúsila si už ležať na posteli dvadsaťštyri hodín denne? Prisahám, za chvíľu budem mať odležaniny. Len som sa chcel trochu pozrieť von oknom, už mi haraší z tejto nemocničnej izby. Dnes sa od doktora vypýtam domov."

"Tak na to zabudni. Musíš byť pod drobnohľadom lekárov."

"Nie je jedno, či zomriem v nemocnici alebo doma? Takto by som si aspoň svoje posledné prežité dni na zemi mohol užiť v pohodlí vo svojej posteli."

"Aké posledné prežité dni? Zakazujem ti takto rozprávať!"

"Čím skôr si priznáš, že moja smrť je v nedohľadne, tým ľahšie pre teba bude zmieriť sa s tým. Počula si doktora, dáva mi maximálne dva mesiace. Aj to bude úspech, ak to moje srdce tak dlho vydrží."

"Ty chceš svoju mamu asi naozaj priviesť do hrobu. Si na čakacej listine, nové srdce sa pre teba môže nájsť ktorýkoľvek deň. Buď aspoň kvôli mne trochu optimistickejší." Upravila mi moje rozstrapatené vlasy a pohladila po líci.

"Na tej listine som už dva roky a nikto kompatibilný sa doteraz nenašiel. Navyše je choré čakať na srdce druhého človeka, my vlastne ako keby túžime po jeho smrti. A to moje je už v zúboženom stave, nič iné, ako transplantácia, mi nepomôže. Nechcem ťa trápiť, ale musíme sa na veci pozerať realisticky, chodiť okolo tejto témy po špičkách nám nepomôže."

Viem, že možno teraz vyzniem ako nejaké pesimistické nevďačné decko, ale skutočnosť je taká, že som sa už dávno zmieril s tým, že zomriem. Nebolo ľahké uvedomiť si, že vás vaše srdce neposlúcha a môže čochvíľa zlyhať, ale musel som sa s tým zmieriť. Aký zmysel by malo, keby som sa ľutoval a nariekal? Iste, keď som bol malý, nechápal som, prečo sa nemôžem venovať rovnakým aktivitám ako deti v mojom veku.

Svoju chorobu som nebral vždy tak pohodovo, mal som rebelskú fázu, kedy som sa s tým nevedel zmieriť a preklínal som celý svet za to, že práve ja musím mať také nešťastie. Narodil som sa s vrodenou chorobou srdca, ktorá mi bola zistená až po narodení. Ale mama povedala, že keby sa to dozvedela aj skôr, nikdy by si ma nedala vziať. Celý svoj život som monitorovaný kardiológmi a dopovaný liekmi. Prvú operáciu som zažil hneď po narodení, na niekoľko rokov sa mi polepšilo, bol som schopný fungovať v spoločnosti bez toho, aby sa okolo mňa obšmietali doktori a sestričky. Síce som nemohol vykonávať náročné fyzické aktivity, nikdy som si s ostatnými nemohol zahrať len tak futbal alebo si zabehať, mal som plnohodnotný život.

Ale s nástupom puberty sa mi stav znovu začal zhoršovať. Ako sedemnásťročný som prežil ľahší infarkt, po ktorom som bol pripútaný na nemocničné lôžko do konca školského roku. Ono, moja choroba je datovaná ako chronické zlyhávanie srdca. Bez ohľadu na to, čo budem robiť a akú starostlivosť budem mať, nie je možné, aby som s týmto srdcom vydržal žiť do staroby. Pretože aj keď mám teraz dvadsaťosem rokov, moje srdce má vek akéhosi osemdesiatnika. Moje srdce sa postupne vyčerpáva, slabne a viac nie je schopné plniť svoju základnú funkciu, a to je rozvádzanie krvi a zásobovanie tkaniva v tele kyslíkom. Snaží sa biť rýchlejšie, no tým sa ešte viac oslabuje. Bez transplantácie nemám šancu žiť. A to je fakt.

Pred dvoma rokmi ma zaradili na čakaciu listinu darcov orgánov, už vtedy mi dávali malú šancu na prežitie, ale čuduj sa svetu, stále žijem. Moje srdce sa len tak ľahko nevzdáva. Aj keď posledné mesiace to bolo hrozné. Trčím v tejto nemocničnej izbe asi polroka. Nemôžem sa ani len poprechádzať po chodbe, pretože aj to pre mňa predstavuje záťaž. Veľmi ľahko sa unavím. Cítim sa ako nejaký kripel. A tým robím starosti aj svojej mame. Občas si prajem, aby sa toto utrpenie skončilo a ona sa mohla pohnúť ďalej.