Jeho srdce ✔

Kapitola 75

Tamara

"Iba sa mi to zdalo, Em pokojne spinká. Dobrý večer, môžem vám pomôcť?" opýtala som sa pri dverách stojaceho chlapa, ktorého som nespoznávala. Navyše Adam vyzeral vystrašene a do tváre úplne zbledol. Má tento jeho stav akýsi súvis s chlapom pred mojimi dverami?

"Dobrý večer, Tamara. Volám sa Tibor Beneš, som tvoj otec."

"Tak to ste si museli zmýliť číslo domu. Ja totiž žiadneho otca nemám," spochybňovala som jeho odpoveď, ktorú som žiadnym spôsobom nedokázala spracovať vo svojej hlave. Čo je toto za nechutný a zvrátený vtip? Kto si zo mňa takto strieľa?

"Tamara, prosím, nechaj ma vysvetliť ti to. Viem, že som od vás nemal odísť, ale chcem ti všetky tie predchádzajúce roky vynahradiť. Tvoji súrodenci by sa s tebou radi spoznali."

"Toto je neskutočné! Kto si vôbec myslíte, že ste, keď vkročíte do môjho domu a žiadate odo mňa takéto veci? Nič vám nedlžím a nezaujíma ma nič, čo sa týka vás alebo vašej ďalšej rodiny. Vy ste do môjho života nikdy nepatrili a nikdy ani patriť nebudete. Teraz ak ma ospravedlníte, musím si ísť dovnútra dopozerať film. Pekný večer a šťastný nový rok. Dúfam, že toto bola vaša prvá aj posledná návšteva."

"Tamara, prosím ťa, odpusť mi. Chcem sa s tebou len pozhovárať a potom ti sľubujem, že odídem, ak ma o to požiadaš."

"Nemám vám čo povedať. Pre mňa sa stal môj otec mŕtvym presne v deň, keď sa rozhodol odísť. Dovidenia," odkráčala som od dverí, pri ktorých som nechala stáť chudáka Adama samého. Do našej konverzácie sa nemiešal, len pri mne ticho postával a hladkal ma po ruke.

Potrebovala som od tých dverí vypadnúť, pretože ak by som neodišla, rozplakala by som sa. A on dofrasa nie je hodný ani jednej mojej slzy! Nemôže vidieť, ako ma tento jeho nečakaný príchod zasiahol. Nesmie sa dozvedieť, že ma vidieť ho premohlo. Akým právom sem len tak naklusal a dožadoval sa rozhovoru? Prišiel nepozvane a zaskočil ma bez nejakého varovania. To si myslí, že sa mu s láskou hodím okolo krku a zabudnem na to, že ma opustil ako keby som bola nejaká kôpka nechceného tovaru? Mám súrodencov. Z čoho vyplýva, že mal po svojom odchode ďalšie deti. Deti, ktorých sa nevzdal. Neodišiel od nich. Nenechal ich v štichu. Miloval ich. Ja som to nemala. Nepocítila som otcovskú lásku. Em nemá otca, ale Oliver by ju schválne nikdy neopustil. Ten chlap, ktorý sa bezočivo votrel cez prah môjho domu, mal na výber. Rozhodol sa svojvoľne. Nestála som mu za to, aby ma miloval a staral sa o mňa. Nezaujímal sa o to, aké dieťa zo mňa vyrastie. Dopekla, však on sa o mňa nestaral celých dvadsaťsedem rokov. Prečo tá náhla zmena? Zomiera? Úprimne, aj keby áno, nehlo by to mnou. Nič by sa vo mne nepohlo a nebola by som mu schopná odpustiť ani keby bol rovno na smrteľnej posteli. Myslite si o mne čo chcete, ale pre mňa to bol, je a navždy aj bude cudzí človek. Vlastne ešte niečo horšie ako cudzí človek. K tým necítite žiadne druhy pocitov. Jednoducho si ich nevšímate, ale neprekážajú vám. Ja k nemu cítim obrovskú nevraživosť a keby Em nespí hore v izbe, kričala by som z plného hrdla a kopala do všetkého, čo by sa mi priplietlo k nohám.

Myslela som si, že k nemu necítim nenávisť. Lenže v porovnaní s tým, čo práve teraz pociťujem, je nenávisť slabé slovo. Mám chuť vyjsť von a udierať ho dovtedy, kým by som toho fyzicky nebola schopná. Ale potom si uvedomím, že on nie je hodný môjho záujmu. Je pre mňa obyčajný slaboch, ktorý nechal vlastné dieťa napospas osudu. Nie, takého človeka som vo svojom živote naozaj nepotrebovala. Moja úžasná mama mi dala všetko, čo bolo v jej silách a ešte aj viac. Kvôli nej som sa cez tú stratu dokázala preniesť. I keď bola to vlastne strata? Toto slovíčko označuje čokoľvek, čo ste predtým vlastnili, je to v istom slova zmysle nejaký úbytok. Jeho odchod pre mňa stratou nebol. Možnože to bolo aj to najlepšie, čo pre mňa mohol urobiť. Žiadny chlap, žiadny rodič, by svoje dieťa neopustil. Neviem, čo bolo jeho motívom a úprimne, nemám záujem zistiť to. Ublížil mi tým, že prišiel. Mohol sa pri tých dverách zjaviť kedykoľvek, Boh vie, že boli časy, keď som ho pri nich očakávajúco čakala, lenže tie časy pominuli. Keby sa so mnou tak veľmi chcel stretnúť a spoznať ma, urobil by to už aj dávnejšie. V dnešnej dobe vyhľadávanie ľudí nie je vôbec ťažké. Ale on ma nechcel nájsť skôr, to je ten problém. Načo mi bude jeho prítomnosť teraz? Ako si to predstavoval? Vôbec ho nechápem. Pravdepodobne predpokladal, že sa mu poďakujem za to veľké úsilie, ktoré vynaložil, keď sa rozhodol zazvoniť na ten zvonček. Veď urobil prvý krok, nie? Asi by som ho mala oceniť. Nezaslúži si žiadnu chválu. Keď sem bol odhodlaný prísť krátko pred polnocou na Silvestra, to znamená, že sa tu mohol objaviť už omnoho skorej.