Jeho srdce ✔

Kapitola 9

Tamara

Bola som pripravená zomrieť. Nedokážem si ublížiť sama, ale keby do mňa narazilo auto, nikto by si nepomyslel, že som sa pokúsila o samovraždu. Považovali by to za nehodu. Len ja by som v skutočnosti vedela, že by to nebola náhoda, ale schválny akt. Byť pri Oliverovom hrobe mi neurobilo dobre, len to môj stav pohoršilo. Hovorí sa, že takýto spôsob vykričania svojich myšlienok pri hrobe milovaného by vám mal pomôcť, ale ja sa cítim stonásobne horšie. Pretože to bol len jednostranný monológ, nebola to diskusia dvoch ľudí. Len obyčajný prehovor jedného človeka k tomu druhému bez žiadnej spätnej odozvy. Nedostala som žiadne znamenie, že moje slová počul. Zastala som si teda na chodník a čakala, kedy sa objaví nejaké auto, ktoré by mi pomohlo skoncovať s týmto utrpením.

Bolo to odo mňa sebecké, pretože ľudia sediaci v aute by si mohli spôsobiť tiež zranenia, nemusel by pri tej nehode vyhasnúť len môj život, ale nepremýšľala som racionálne. Asi toho už ani nie som schopná. Stala sa zo mňa sadistka, ktorá myslí len na to, ako by si mohla čo najviac ublížiť, popritom sa nezamýšľa nad tým, aký dopad by mohli mať jej činy na ostatných ľudí. Čakala som len asi dve minúty, autá sa o takomto čase v tejto štvrti nezvyknú premávať, ale predsa som v diaľke videla približovať sa svetlá bieleho auta. Pomaly som sa blížila na cestu, aby to vypadalo len ako chôdza. Aby si mysleli, že som to prichádzajúce auto nezazrela, nepočula. Jednoducho, aby to v skutočnosti vyzeralo ako nehoda. Ale nemala som také šťastie.

Vpredu sedeli dvaja ľudia. Staršia žena a chlap. Nevidela som im príliš do tváre, všetko sa to zomlelo v rýchlosti, ale žena stihla dobrzdiť. Nenarazila do mňa. Tesne pri mojich nohách sa kolesá na jej aute zastavili a stáli na mieste. Žena s panikou vyšla von ku mne a vystrašeným hlasom sa ma pýtala, či som v poriadku a či sa mi niečo nestalo. Keby len tak vedela, že mojím jediným cieľom bolo na tej ceste práve to, aby sa mi niečo stalo, zhrozila by sa a považovala ma za blázna. Ubezpečila som ju, že mi nič nie je a pohla sa do kroku. Stále ma presviedčala o tom, aby som nasadla k ním do auta. Že ma odnesú do nemocnice na vyšetrenie, alebo len ku môjmu domu, ale odmietla som. Nepotrebovala som od nich pomoc.

Len som si želala byť sama. Moja myseľ je práve teraz pre mňa jedným veľkým paradoxom. Nechcem byť sama vo svojej koži a s myšlienkami, ale zároveň pri sebe ani nestrpím prítomnosť druhého človeka. Veď aj od mamy z domu som ušla kvôli tomu, aby som sa s ňou nemusela rozprávať. Nemám náladu na otázky. Tobôž nie na otázky ohľadom toho, ako sa cítim. Pretože odpoveď je stále rovnaká. Mizerne. Občas si myslím, že ľudia túto otázku pokladajú len zo zdvorilosti, v skutočnosti ich nezaujíma, ako sa cítite. Len chcú uľaviť svojmu svedomiu a opýtajú sa vás na to. Popritom ale očakávajú jednoslovnú odpoveď, aby nemuseli počúvať vaše sťažovanie. A načo je vôbec dobré sťažovanie sa druhej osobe? Aj tak vám nebude schopná pomôcť s vašimi problémami. Moja mama si odo mňa nezaslúži takéto správanie, ale teraz naozaj nestrpím ani jej blízkosť.

Znovu som si pred každým zatvorila svoje dvere. To, čo sa po Oliverom vstupe do môjho života otvorilo, to sa s jeho smrťou opätovne zatvorilo. A pochybujem, že sa nájde na tomto svete ešte nejaký človek, ktorý ma prinúti si ich znovu otvoriť. Verím, že máme za život len jednu spriaznenú dušu a tú som ja už stratila. Nedostanem žiadnu novú, alebo náhradnú. Keby som šla k psychológovi, viem, že by som tam len sedela a pozerala sa do steny. A na konci sedenia by mi potom predpísal milión antidepresív, ktorými by som sa dopovala každý deň a totálne stratila pojem nielen o tom, ako plynú dni, ale úplne o všetkom, čo sa deje. Možno by to tak aj bolo lepšie. Ale skôr či neskôr by som s ním musela začať hovoriť so svojimi problémami, musela mu povedať všetko, čo mi leží na srdci a trápi ma, a to by som nezvládla.