Jeho srdce ✔

Kapitola 66

Adam

Priznávam, tajne som dúfal, že sa Cyntia zdrží na toalete o niečo dlhšie, aby sme v konverzácii s Tamarou mohli pokračovať aj naďalej vo dvojici. Je to odo mňa pokrytecké, viem, ale nevideli sme sa už štyri dni. Chýbajú mi. Keď mi dnes ráno prišla smska od Magdy, neváhal som ani sekundu. Dal som si priniesť do nemocnice oblek a rovno sme prišli sem. Cyntia mi nebránila. Práve toto na nej milujem. Pozná ma. Vie, ako veľmi dôležité prísť sem pre mňa bolo. Chápe moje počiny. Je vážne úžasná a ja som totálny blázon už len kvôli tomu, že myslím na druhú ženu. Ona je totiž dokonalá. Musím si Tamaru vymazať z hlavy. Nechcem to, ale bude to tak pre každého najlepšie. Aj prílišná naviazanosť škodí. Musím na sebe zapracovať. Cyntii nesmie nič chýbať. Zaslúži si moju plnú pozornosť.

"Tamara, potešenie je na mojej strane," odpovedala milo a kútiky úst sa jej nadvihli do akéhosi poloúsmevu, toto nie je jej pravý úsmev.

"Vaše slová v kostole boli nádherné. Strata je náročná, nedokážem si ani len predstaviť, ako by som sa zachovala na vašom mieste. Ste silná, už chápem, prečo vás má môj Adam rád."

"Zdanie môže niekedy klamať, ale snažím sa kvôli svojej dcére. Adam má šťastie, že vás má po svojom boku, len nech si vás nenechá ujsť. Vyzerá to tak, že ste pre neho tá pravá," hovorila stále s tým úsmevom na tvári a verím, že svoje slová myslela úprimne. Želá mi šťastie s druhou ženou, niežeby som automaticky očakával, že bude žiarliť, ale aspoň som predpokladal, že sa u nej objaví určitá zatrpknutosť. Alebo aspoň nejaká výčitka, keďže som jej celý tento rok neprezradil pravdu o svojej snúbenici. Možno som pre ňu naozaj len kamarát. To by mi malo stačiť, nie? Vyhovuje mi to takto.

"Ďakujem, začíname s plánovaním svadby a keďže viem, aká ste pre Adama dôležitá, pozývam vás dopredu ako prvú. Budete mať čestné prvé miesto."

"Bude mi cťou zúčastniť sa Adamovej svadby," kývala hlavou a zapozerala sa mi do očí. Je zvláštne vidieť ich takto komunikovať, ja pri nich len ako pajác stojím a potichu načúvam.

"Nechám vás porozprávať sa. Blondiačik, počkám na teba v aute. Dovidenia, Tamara, bolo mi naozaj potešením stretnúť vás," podala si s Tamarou ruky a mne venovala rýchly bozk na pery, ani som nestihol poriadne reagovať.

"Blondiačik, hm?" neodpustila si spomenúť moju prezývku, keď sa od nás Cyntia vzdialila.

"Tú prezývku mi vymyslela ona. Som blondiak, takže ma nazvala blondiačikom..."

"Nemusíš mi to vysvetľovať, pochopila som význam tvojej prezývky," odpovedala pobaveným hlasom a tentoraz sa skutočne zasmiala svojím nefalšovaným a pravým smiechom.

"Tamara, chcem, aby si vedela, že som skutočne nemal ani poňatia o tom, kto si, keď sme sa prvýkrát stretli. Nesledoval som ťa kvôli tomu, aby som zistil, kde bývaš, len som sa potreboval ubezpečiť, že dochádzaš domov v poriadku. Záležalo mi na tebe od prvej chvíle, ale Oliver s tým nemal nič dočinenia. Prisahám, keby som to vedel..."

"Adam, prosím, nevracajme sa už k tej téme. Verím ti, že si to nevedel. Konala som v amoku, nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som ťa v tom parku zazrela. Neviem, či to bola náhoda alebo osud, ale nejakým divným spôsobom sme sa mali stretnúť. A úprimne, som rada, že si Oliverove srdce získal ty. Poznám ťa, viem, že si ho zaslúžiš viac, ako ktokoľvek iný. Aj on by to takto chcel."

"Takže sa na mňa nehneváš?"

"Nie, ak by sa tu mal niekto na niekoho hnevať, tak si to ty. Ublížila som ti, kvôli mne sa ti pohoršilo, je mi to veľmi ľúto. Prosím ťa, odpusť mi."