Jeho srdce ✔

Kapitola 58

Adam

Od mojej transplantácie ubehol rok. Ten čas letí zvláštnym spôsobom, však? Žijem s cudzím srdcom bijúcim v hrudi. So srdcom patriacim Oliverovi. Mal by som ho prestať nazývať cudzím, pretože patrí mne. Stal som sa jeho novým vlastníkom. Oliver na neho však bude mať doživotné právo. Udialo sa mnoho vecí. Vyvrcholením je určite stretnutie Tamary a Emy. Od tej svadby sme si ešte bližší. Odhodlal som sa jej povedať pravdu o svojom stave. Fajn, nepovedal som jej všetku, nešpecifikoval som, akou chorobou som trpel, ale už len vyjsť s tým von bol pre mňa úspech. Prebehli štyri mesiace a ani jeden z nás sa ku tomu vzájomnému priznaniu nevracal. Minulosť by mala ostať minulosťou. Nie je zabudnutá, len je trochu nezmysel premýšľať o nej. Netreba sa v nej hrabať. Radšej sa sústreďme na prítomnosť a na to, čo máme. Máme veľa. Ja mám ich a oni majú mňa. Podmanili si ma. Myslím na nich nonstop. Azda to už ani nie je zdravé. Bojím sa svojich pocitov. Bojím sa toho, čo by som mohol spraviť v návale emócií. Musím sa pri nich kontrolovať. Sebaovládanie nebolo nikdy mojím problémom, ale pri nich sa stáva krčovité a je oslabené. Mám strach, že podľahnem tomuto vábeniu a urobím niečo, čo budem neskôr veľmi ľutovať. Nerád by som svojou unáhlenosťou a chamtivosťou pokazil to, čo je medzi nami. Krásne rozkvitajúce priateľstvo, ktoré silnie každým novým prichádzajúcim dňom. Sú mojou skalou. Zvykol som si, že ich mám stále pri sebe. Chýbajú mi, keď ich nevidím. A premýšľam o nich, keď sú odo mňa vzdialené. Vyzniem ako nejaký klišoidný charakter z presladeného romantického filmu, však? Už to tak bude. Nedokážem zmeniť to, čo pociťujem. Buďme úprimní, nielenže nedokážem, ja ani nechcem. Neprekáža mi to. Som pokrytec, cynik, farizej, nazvite ma akokoľvek chcete. Nebudem vám protirečiť. Mali by ste pravdu, keby ste ma nazvali hocijakou možnou nadávkou. Pravdou je, že by som si ju aj zaslúžil. Ovládli ma emócie. Možno sú mojou chybou. Mojou vinou. Ale je mi to jedno. Pretože ak aj ňou sú, zaručujem vám, že sú tou najkrajšou možnou chybou v dejinách ľudských chýb. Ani len nechcem pomyslieť na to, aké by to bolo, keby sa z môjho života vytratili. Potrebujem ich. Dopĺňajú a napĺňajú ma. Nie, nepreháňam.

V živote stretnete všelijaké typy ľudí. Niektorí vám nesadnú a akceptujete ich zo slušnosti, no a potom sú tu tí, pri ktorých od prvého momentu viete, že si želáte tráviť čas v ich prítomnosti. Sú pre vás tým správnym druhom človečiny. Osobami, pri ktorých sa nehanbíte strápniť, vyjadriť svoj skutočný názor a rozvíjať témy, o ktorých by vás ani nenapadlo, že môžu byť pre niekoho rovnako zaujímavé. Občas sa mi zdá, že sme sa poznali už predtým. Akoby to nebol len rok, ale omnoho dlhšia doba. Pravdepodobne si to len namýšľam, ale tejto domnienky sa nedokážem zbaviť. Jej tvár by som si pamätal. Ako by som mohol zabudnúť na tak čistú a prirodzenú krásu? To by som musel byť úplne slepý. Je krásna v každom aspekte. Krásna tvár, ktorá presne pasuje k jej krásnej persone.

"Haló, zem volá Adama? Si tu s nami, alebo si prešiel do krajiny Oz?" mával mi rukami pred tvárou Bendži.

"Vyzerám snáď ako Oscar Diggs?"

"Tak to absolútne nie."

"No tak vidíš," víťazoslávne som si založil ruky.

"Existuje tu nejaký dôvod pre tvoje ignorovanie ma?"

"Hm, myslíš nejaký iný, ako zvyčajne?"

"Ha-ha, si strašne vtipný," chytal sa za brucho a začal sa dramaticky rehotať.

"Som už raz taký, ale ďakujem za poklonu."

"Stavím sa, že viem, na koho si myslel. Ach, kamoško. Si v tom až po uši. Ja som ti to..."

"Nemám absolútne žiadne poňatie o tom, čo hovoríš. Len som sa nad niečím zamyslel. Prečo by to malo automaticky súvisieť s Tamarou?"

"Kto povedal, že myslíš na Tamaru?"