Jeho srdce ✔

Kapitola 23

Tamara

Mama ma na to upozornila. Vedela som, že sa to môže stať. Ale predsa ma ovládol strach a srdce som počula dunieť až v ušiach. Bilo ako o dušu, ako tie najhlasnejšie bubny muzikantov. Začala som cítiť nestabilitu, moje nohy sa podlamovali a na kratučký moment som ich necítila. Chvíľu som len postávala pri polootvorených dverách a stískala kovovú kľučku. Čo som mala robiť? Nemôžu mi Emu vziať. To nedovolím.

"Dobrý deň, môžem vás poprosiť o služobný preukaz?" nestratila som chladnú hlavu. Bez toho preukazu ju dovnútra pustiť nemusím, musí sa niečím preukázať.

"Samozrejme, nech sa páči," vytiahla si z aktovky preukaz a podala mi ho. Je z úradu, hovorí pravdu. Bohužiaľ.

"Prosím, vstúpte," otvorila som dvere a odstúpila od nich.

"Žijete v domácnosti s maloletou Emou Slovákovou, ktorá má necelé dva mesiace, správne?" posunula si okuliare na nose a vytiahla spis s mojím a Eminým menom.

"Áno. Ale ak sa môžem spýtať, čo je dôvodom vašej návštevy?"

"Výber klientov, u ktorých sa vykonávajú návštevy v rodine, je na vedúcich oddelení jednotlivých úradov práce. Neohlásené návštevy sú súčasťou projektu, ktorých cieľom je zefektívnenie sociálneho systému. Navyše sme dostali upozornenie od pediatričky Márii Kalmárovej, ktorá tvrdí, že ste sa nezúčastnili ani jednej preventívnej prehliadky vašej dcéry. Považujeme teda za dôležité, aby sme zistili pravý dôvod a rovnako tak sa musíme ubezpečiť, že o dieťa je starostlivo postarané."

"To je pravda, nebola som na nich. Ale o Emu bolo vždy dobre postarané, nič jej nechýba. Prosím, sadnite si," viedla som ju do obývačky a ponúkla jej miesto na sedačke.

"To nechajte na nás, aby sme posúdili. Prečo ste sa o dcéru nestarali?"

"Nezvládala som to. V deň Eminho narodenia mal môj manžel autonehodu, ktorú neprežil..." len ťažko som zo seba vydala tieto slová. Nemala som ani len tú najmenšiu chuť rozprávať cudzej osobe o svojich problémoch a trúchlení. Zatrpknutosť vo mne rástla, musela som sa silno premáhať, aby som neskríkla alebo sa nerozplakala. A to v tejto chvíli nepotrebujem. Nemôžem dať najavo svoju duševnú nestabilitu. To by ma dorazilo. Nepomohlo mi. V jej očiach by som nevyzerala ako osoba, ktorá je oprávnená vychovávať maloleté dieťa.

"Áno, o úmrtí vášho manžela vieme. Úprimnú sústrasť. Ale to ešte stále nevysvetľuje skutočnosť, že ste sa vašej dcéry vzdala."

"Nevzdala som sa jej. Urobila som jej láskavosť. Myslela som len na ňu. Keby bola v mojej blízkosti, nebola by spokojná. Ja som na tom nebola psychicky dobre, vyrovnávanie sa so stratou bolo pre mňa náročné, nedokázala som byť šťastná. Ani sa tak tváriť. A moja dcéra si zaslúžila byť v prostredí, kde jej nič nechýbalo. Moja matka jej dala všetko, čo potrebovala. Ja som potrebovala určitý čas na utriedenie si myšlienok. Čas na uzdravenie sa."

"Takže ste potrebovali čas od svojej vlastnej dcéry?"

"Neprekrúcajte moje slová. To som nepovedala a ani to tak nemyslela. Ema je pre mňa to najcennejšie na tomto svete, potrebujem ju mať pri sebe. Tie dva mesiace už nemôžem zvrátiť, ale som tu pre ňu teraz. Neopustila som ju. Mala som jej tváričku pred očami každý deň. Bola moje vysnívané dieťa, viete? Podarilo sa mi ju donosiť. Prvýkrát po piatich rokoch snaženia som úspešne vynosila zdravé bábätko. Ako by som ju mohla nemilovať a chcieť sa jej zbaviť?"

"A ako si môžeme byť istí, že ju opäť nedáte na starosť svojej matke? Dieťa nie je vec, ktorú si môžete prehadzovať ako sa vám zachce. Potrebuje mať stabilné rodinné zázemie, pretože to sa dokáže podpísať na jeho správaní v dospelosti."