Jeho srdce ✔

Kapitola 86

Adam

Nikdy by som ju nenútil zbaviť sa Oliverových vecí, pretože viem, aké hodnotné pre ňu sú. Ale keď to cíti tak, že to musí urobiť, potom jej v tom nebudem brániť. Je to jej slobodné rozhodnutie. Necháva ho ísť, aby sme mohli začať spoločný život. Ja som to nežiadal, ale nenamietam proti jej rozhodnutiu. Sme oficiálne zasnúbení. Pripadám si ako vo sne, lenže toto je milionkrát krajšie, pretože je to reálne. Náš vzťah sa uberá rýchlym a dynamickým tempom, niekto by možno aj mohol povedať, že sa do toho hrnieme prirýchlo, ale načo veci zbytočne odkladať? Nie som zástancom porekadla ráno múdrejšie večera. Čo predsa môžeš urobiť ešte dnes, načo vyčkávať do rána. Nie sme tu naveky, možno to vyznie skepticky, ale nemusíme sa dožiť toho ďalšieho rána. Možnože máme dopriaty len ten jeden jediný večer, pokým si nás smrť navždy zoberie. V posledných mesiacoch som sa príliš týmito slovami neriadil, vyčkával som, kým Tamare skutočne poviem, že ju milujem, pretože som mal obavy z toho, ako budem reagovať ja sám, keď nebudem počuť z jej úst reakciu, akú by som si želal. Chcel som sa vyvarovať sklamaniu a to bol môj problém. Aj to patrí k životu. Bez spomienok na sklamanie, trpkosti a bolesti prežitého života, smrť by bola ešte ťažšia. Sklamaná láska bolí, ale aspoň viete, že ste odviedli svoje maximum, aby ste ju udržali nažive. Môžete o ňu bojovať, ale zároveň aj rozoznať, kedy je na ten boj neskoro. Nemôže byť len jednostranná, potrebujete zacítiť vnútorný podnet, motiváciu, element nádeje, že sa oplatí vynaložiť násilie. Daná osoba sa možno len hrá na neprístupnú. Alebo potrebuje viac času, aby o tom vašom zdôverení sa so svojimi ľúbostnými citmi popremýšľala. Keď je niekto pre vás ten pravý, žiaden čas čakania nie je dostatočne dlhý. Vyčkáte, pokiaľ to bude vyžadovať. A keď vám dá jasne vedieť, že si vaše čakanie viac neželá, prijmete jeho rozhodnutie a pokúšate sa na neho prestať myslieť. Obojstranná láska je prepych, vo viacerých prípadoch na ňu ľudia nemajú šťastie. Nie som odborník na lásku. Pravdepodobne stále ani nechápem, ako funguje. Ale nie som v tom sám. Ani tí najvychýrenejší vedci na ňu nepoznajú riešenie. Zjaví sa a opantáva vašu celú bytosť. V živote by ste si nepomysleli, ako veľmi vám môže na tej milovanej osobe záležať. Ako veľmi túžite byť tým dôvodom, ktorý jej vyčaruje úsmev na tvári. Jej šťastie je pre vás prednejšie. To vaše je druhoradé, prajete si nikdy ju nevidieť smutnú a skľúčenú. Aj vaša samostatnosť utŕži menšiu ranu, pretože všetky rozhodnutia prajete skonzultovať s ňou. Možno tak trochu prídete o svoju independenciu, ale aj to len v tom najkrajšom slova zmysle.

Tamara a Ema sú vrcholom mojej pyramídy. Môj osobný div sveta. Spĺňajú tú najdôležitejšiu rolu v mojom vesmíre. Párkrát som si predstavoval, aké by to bolo mať vlastné deti. Vedel som, že je to nejaký iný druh lásky, ale nevedel som si ten druh nikam zaradiť, bolo to nejakým spôsobom zakázané územie. Niečo nepoznané, o ktorom viete, že existuje, ale nikdy ste ho nepocítili na vlastnej koži. Samozrejme sa vždy pri obraze malého bábätka rozplývate a predvádzate nekonečné grimasy, ochkáte a roztápate sa nad ich rozkošnosťou a pôvabnosťou, avšak keď o chvíľu zmiznú z vášho dohľadu, tie pocity sa vytratia. Pamätáte si, ako ste sa cítili a čo ste prežívali, ale pri spätnom pohľade je to diametrálne odlišné. Toto u vlastných detí neplatí. Nad tými sa rozplývate neustále, dokonca aj vtedy, keď sa zvyšky ich potreby na plienke nejakým spôsobom ocitnú na vašej tvári. Nepríde vám to také nechutné, ako za iných okolností. Zmeníte spôsob svojho myslenia. Pred dieťaťom ste niesli zodpovednosť len sami za seba, po jeho narodení sa naraz staráte o malého človiečika, z ktorého aj svojím nadobudnutím vyformujete dospelú bytosť. Spôsob, akým s ním jednáte, staráte sa o neho, venujete mu čas a dávate mu lásku, to všetko sa na jeho správaní odzrkadlí. Učíte ho novým veciam a hodnotám. A aj zákazmi ho učíte morálne zásady, ktoré k životu patria. Ukazujete mu tým, že vám ide len o jeho dobro. Že vám záleží na tom, aby z neho vyrástol veľký a hodnotný človek. Človek nemôže zvrátiť svoje chyby, ale môže sa postarať, aby ho jeho deti nezopakovali. Prenesieme a odovzdáme im svoje skúsenosti. A i keď sa s určitosťou stane, že ani oni nebudú neomylní, aj oni tie svoje chyby odovzdajú tým svojim potomkom. Je to niečo podobné ako dedenie z pokolenia na pokolenie. Dedíte empírie odskúšané na vlastnej koži.