Jeho srdce ✔

Kapitola 77

Tamara

Páči sa mi, ako čakal, kým sa ho na to sama opýtam. Nejakým spôsobom vycítil, že som nebola v nálade hovoriť o znovuobjavení môjho údajného otca. Netlačí ma do odpovedí, vyčká si, kým na nich budem pripravená. A či chcem alebo nechcem, neviem pustiť z hlavy ten včerajší nečakaný príchod. Som naštvaná a zvedavá zároveň. Čo ho viedlo k tomu, aby odišiel a zároveň sa naspäť vrátil? To si myslí, že som nejaká hračka, ktorú môžete len tak odhodiť, keď už viac nemáte záujem sa s ňou hrať, aby ste sa následne k nej mohli vrátiť? Vybudovala som si život bez neho. Nemám pre neho miesto vo svojom vnútri. Videla som ho, ale neprežívala som radosť, úľavu či pocit naplnenia, ktorý nadobudnete v momente, keď získate niečo, po čom dlho prahnete. Nechýbal mi. Môžem to povedať s čistým svedomím. Iste, nepopieram, že tu boli časy, keď som si otca po svojom boku želala mať, ako napríklad v deň svojej svadby, tak nejako som asi túžila po tom, aby ma viedol uličkou k môjmu vysnívanému princovi. Lenže to bolo skôr kvôli zaužívanému stereotypu, než by som ho tam vážne potrebovala mať. Možnože som si priala ten povestný tanec so svojím veľkým oteckom, ktorý by ma zdvihol na svoje topánky, aby som na neho aspoň ako tak dotiahla. 

Ale nikdy v skutočnosti nenadišiel okamih, kedy by som jeho neprítomnosť oplakávala. Ak by som ho stratila v staršom veku, možno by sa u mňa ten pocit chýbania objavil a vyvinul, ale takto som sa bez neho naučila žiť. A nebolo to vôbec náročné. Mala som obrovské šťastie, pretože pri mne vždy stála moja matka. Hrdinka hrdinov. Najväčší charakter všetkých charakterov. Ona mi dávala všetko, čo som kedy potrebovala a dokonca ešte aj omnoho viac. Docielila, že sa na svoje detstvo môžem pozerať so zasnívanými očami a nie s prevládajúcou zatrpknutosťou. Avšak on sa zjavil. Nečakala som ho, nevolala, nepriala si to, ale prišiel za mnou. Po toľkých rokoch prišiel a ja nemám ani páru o tom, čo by odo mňa mohol žiadať. Nemám mu čo dať. Popravde ani ja od neho nič neočakávam. Aj keby sa všemožne snažil, nezvráti a nenapraví to, čo už urobil. Nezískame späť tie stratené roky, ktoré sme mohli stráviť vzájomným zbližovaním a spoznávaním sa. Zameškal všetky dôležité okamihy v mojom živote. Áno, dalo by sa polemizovať o tom, že nikdy nie je neskoro na napravenie zlých vzťahov, ale nie je toto už len dopredu prehratý boj? O čom by sme sa asi tak mohli rozprávať? Nič o mne nevie. A to isté platí aj o mne.

"Nemám sa s ním ako spojiť, netuším ani to, kde vôbec býva."

"Nechal mi včera svoje číslo. Povedal, že ak by si si to rozmyslela, môžeš mu kedykoľvek zavolať."

"Ty si neskutočný, pán Deák. Nepovedal by si mi to, ak by som ti o ňom nezačala hovoriť, všakže?"

"Nie, pretože nemám záujem o ubližovanie ti. A tak nejak som predpokladal, že s touto témou za mnou prídeš."

"Ty a tvoje predpoklady."

"Si na neho naštvaná?"

"Neviem, čo na neho som. Rozhodilo ma to, bola to ako ľadová sprcha, keď sa mi predstavil. Prišlo to nečakane, nevedela som, ako mám zareagovať. Nemohla som sa s ním rozprávať, pretože by sa to asi neskončilo najlepšie. Poznáš ma už veľmi dobre, vieš, že najskôr hovorím, až potom premýšľam."

"Či by si mu už vykričala všetko, čo si mala na srdci, alebo by si ho odplašila od svojich dverí, ani v jednom prípade by si nekonala nesprávne. Nikoho neodsudzujem, ale opustiť vlastné dieťa nie je správne. Ty, Tamara Slovákova, si zaslúžiš celý svet. Hlavne si si zaslúžila mať otca, ktorý by ti dal všetko a správal by sa k tebe ako ku kráľovnej."

"Nikdy som s ním nevyrastala, možnože je to len pocit, ale fakticky sa mi po ňom nikdy necnelo. Aspoň nie dostatočne silno."

"To ešte neznamená, že si ho nepotrebovala. Ja nie som typ človeka, ktorý by dokázal ľudí len tak opustiť. Azda preto si nedokážem predstaviť, že by som niečo také urobil. Ale vo všeobecnosti je vždy ťažké vžiť sa do kože toho druhého. Nie je ľahké chápať a pochopiť ich myslenie. Vždy tu existuje nejaký dôvod. Neviem, aký ho mal na odchod tvoj otec a kým sa s ním nestretneš a neporozprávaš, nemáš šancu to zistiť. Tamara, rozhodni sa slobodne, absolútne moje rady nemusíš počúvať, je to tvoj život a ja pri tebe budem stáť, nech sa už rozhodneš akokoľvek. Mne ide len o teba. Hovorí sa, ľudia odchádzajú, ale to nie je koniec tvojho príbehu. Je to len koniec ich roli v tvojom príbehu. Aj keď sa s ním stretneš a vypočuješ, nemusíš ho automaticky priať znovu do svojho príbehu. Len si urobíš láskavosť a uzavrieš kapitolu, ktorá ťa možno, naozaj len možno, doteraz tak trochu ťažila. Budeš môcť s pokojným srdcom obrátiť stranu a dostaneš skutočné uzavretie. Alebo sa z toho vykľuje niečo pozitívnejšie a ty sa rozhodneš v písaní tej kapitoly pokračovať ďalej. Je to len na tebe, Tamara. Ty si strojcom svojho šťastia. A autorom svojho príbehu."