Jeho srdce ✔

Kapitola 8

O mesiac neskôr

Adam

Posledný mesiac strávený v nemocnici som využil na učenie. Teraz môžem hrdo povedať, že ovládam základy cestovného poriadku. Vlastne nabiflil som sa to ako nejaké učivo v škole. Prax bude ale iná. Bohvie, kedy budem môcť absolvovať svoje prvé jazdy. Dnes idem konečne domov, aspoň teda dúfam, že mi to výsledky zo včerajších vyšetrení budú dovoľovať. Som vážne šťastný, pretože srdce v mojom tele nezlyháva. Je taká úľava, keď si prejdem rukou po hrudníku a skutočne ho počujem. To sa mi nestávalo. Ledva bilo na tridsať percent. Teraz sa môžem prejsť po schodoch a nie som zadýchaný. Zvláštne, že čo pre niekoho je každodenná a normálna vec, ja to považujem ako za najväčší úspech svojho života. A tiež som pribral. Takmer tri kilá za jeden mesiac. Takýmto spôsobom sa dostanem ku svojej normálnej váhe.

Je čudné sa tešiť z týchto maličkostí. Asi mi ešte stále nedošlo, aká veľká celá táto vec vlastne je. Presne o takomto čase minulý mesiac som sa dozvedel, že ma budú operovať. Že sa našiel vhodný darca. Zbehlo sa to tak rýchlo, v jednej chvíli som bol na operačnej sále, potom vo svojom podvedomí na lavičke v parku a teraz som pripravený konečne opustiť brány tejto nemocnice. Je to veľká úľava. Opadlo zo mňa veľké bremeno. Nechcem tu stráviť ani ďalšiu minútu. Úprimne, dúfam, že už nikdy nebudem odkázaný na nemocničné lôžko. Prajem si, aby odteraz šlo všetko hladko. Ale nie je to v mojich rukách. Nemôžem ovplyvniť to, čo sa stane. Za posledné dni som často premýšľal o svojom darcovi. Aj keď som sa snažil takéto myšlienky potláčať, žiada sa mi spoznať ho. Vedieť o jeho živote trochu viac. Mohol to byť ktokoľvek. Možno to bol človek, ktorého som dennodenne vídaval. Naše mesto je veľké, býva tu veľa ľudí, ale čo ak sme sa už v minulosti stretli?

Možno som popri ňom prešiel ako popri obyčajnom cudzincovi nevediac, že o pár týždňov, mesiacov či rokov budem mať v hrudi jeho srdce. Stále mi to pripadá tak, ako keby mi ho len požičal. Občas sa v noci budím na nejaký hrozný sen, ale keď vstanem, nepamätám si, o čom bol. Len vo mne zanecháva trpkú príchuť a naháňa mi hrôzu. Pamätám si presne, ako sa v tom sne cítim, vystrašene, zmätene, bezmocne. Ale ani za svet si neviem spomenúť, čo presne sa v ňom odohráva. A každú noc je to rovnaký sen. Že by to nejako súviselo s mojím darcom? Snaží sa mi niečo skrz svoje srdce povedať? Nie. To znie paranoidne. S veľkou pravdepodobnosťou si to len celé namýšľam. Ale som si istý, že je v tom mojom sne aj žena. Nespomínam si, ako vyzerá, ale cítim jej prítomnosť. A zažíva rovnaké pocity. Je zúfalá.

Ráno sa budím spotený, povedal som o tom aj svojmu lekárovi. Jeho lekárske stanovisko bolo také, že to súvisí len s mojím podvedomím. Snažím sa sám definovať charakter človeka, pretože ma trápi svedomie. A je to pravda. Aj keď si vážim, že ma na poradovníku posunuli ďalej, vzal som druhým šancu na život. Ostatných sto ľudí sa práve teraz zmieruje s tým, že zomrie. Tak ako ja pred mesiacom. Trápi ma pocit viny. Čo ak to srdce mohlo namiesto mňa získať nejaké dieťa, ktoré ani nemalo poriadne príležitosť odžiť si život? Vcítil som sa do role rodiča, aké to pre nich musí byť náročné. Videl som svojich rodičov, nemali to ľahké, trápili sa, stále sa kvôli mne trápia. Nikomu by som neželal niečo také. Pretože nehladiac na to, že vy sa so svojou chorobou zmierite a očakávate smrť, vaši blízki to tak ľahko neberú. Chcú vám pomôcť a sú bezmocní. Len sa pozerajú na to, ako im váš život uteká pomedzi prsty. Ja som bol vždy človek, ktorý sa snažil pozerať na svet očami toho druhého.

Vtipkovanie o smrti im to malo uľahčiť. Dopredu som ich pripravoval na to, aké to bude, keď skutočne zomriem. Dokelu, teraz to asi naozaj vypadá tak, ako keby som bol smutný z toho, že žijem. A nie je to tak. Som nadšený. Len som už bol v takej fáze, že som prijímal veci také, ako sú. Keď je človek po celý čas vo vztyku so smrťou, začne sa na to pozerať inak. Už ju viac nevníma ako potrestanie a skončenie sa niečoho, ale ako prirodzenú vec, ktorá k tomu jednoducho patrí. Život každý oslavuje, ale smrť zostane navždy znenávidená. Ani ja ju asi nemám rád, pretože nepoznám, čo sa bude diať po nej. Asi to na nej všetci nenávidíme. To nepoznanie. Ľudia milujú mať nad vecami kontrolu. Nechcú, aby bolo niečo mimo dosah ich síl. Ale niektoré veci naozaj nie sú v našich rukách. Nemôžeme ich ovplyvniť. Verím, že máme každý stanovený osud, ktorému musíme čeliť. Je tu dôvod pre každú jednu maličkosť, ktorá sa nám v minulosti stala.