Jeho srdce ✔

Kapitola 78

Adam

Asi by mi malo prekážať, že nášmu vzťahu nechce dávať žiadne pomenovanie, ale nevadí mi to. Som len rád, že mi dala príležitosť milovať ju. Myslím, že to tuší. Ale ešte nie je pripravená počuť to z mojich úst. Niečo sa medzi nami rysuje a to stačí. To niečo nateraz nepotrebuje presnú značku. Som na ňu hrdý. Zavolala svojmu otcovi a stretne sa s ním. Dúfam, že to stretnutie nebude pre ňu až tak bolestivé. I keď tomu už zabrániť nemôžem. Nech mu povie všetko, čo ju ťaží, až potom sa jej skutočne uľaví. Takto by ju to navždy sužovalo a premýšľala by o tom, aké by to bolo, keby si ho vypočula. Týmto spôsobom si bude môcť povedať, že urobila všetko preto, aby sa dozvedela pravdu. Nemusí sa s ním zmieriť ani ho považovať za svojho otca, ale dá mu príležitosť na vyjadrenie svojej strany príbehu. Až doteraz poznala len jednu perspektívu. Ani jej mama jej nemohla podať pravý dôvod odchodu jej otca, ten jej bude schopný dať len on. Či už sa vráti šťastná alebo smutná, nejaká reakcia sa u nej objaví a ja ju budem čakať a pomôžem jej prekonať ten smútok, alebo sa budem tešiť spolu s ňou. Prajem si tú druhú možnosť, snáď to tak aj skutočne dopadne. Dúfam, že si hlavne nebude vyčítať, že na jeho spoznanie nakoniec pristúpila. To by som bol potom sklamaný sám zo seba. Avšak povedal som si, že keď bude potrebovať môj názor na túto vec, dostane odo mňa len úprimnú odpoveď.

Zasnežený chodník sa stáva pod odhŕňajúcou lopatou čistejším a bezpečnejším. Veľmi dobre viem, že by si to dokázala urobiť aj sama, ale chcel som byť nápomocným. Minulý rok som si tak veľmi prial urobiť to za ňu, a teraz som jej to mohol navrhnúť bez ostýchania. Je príjemné, že sme sa dostali do tejto fázy. Aspoň to dokazuje moju teóriu, že za dvanásť mesiacov sa toho dá stihnúť neskutočne veľa. Aj zmeniť. Ale nechajme minulosť minulosťou. Práve som sa ocitol v tej najkrajšej možnej prítomnosti. Mám povolené držať ju v náručí. Zapamätala si tú pesničku zo svadby. To znamená, že ten deň znamenal pre ňu tiež niečo viac. Pre mňa to bol deň, kedy som si po prvýkrát skutočne uvedomil, že moje city nie sú len na priateľskej úrovni. A práve presne od toho dňa som sa ju všemožne snažil zo svojej hlavy vytlačiť. Čo, ako ste si už mohli všimnúť, mi vôbec nevyšlo. Bál som sa, že nebudeme kompatibilní. Čo ak by som jej nedokázal dať to, čo potrebovala? Uspokojiť jej túžby a priania. Ale tak nejako do seba všetko zapadlo. Bola to rozprávková noc. Taká, na ktorú budete spomínať vždy len s úsmevom na tvári. Jej dotyky a bozky si budem pamätať. Mám ich do bodky zaryté v pamäti. Nedokázal by som na ňu zabudnúť ani vtedy, keby som chcel. A ja nebudem nikdy chcieť. Je zvláštne, ako tá láska funguje. Nadnášate sa nad zemou a prekypujete šťastím. Vo vnútri vám vyhrávajú muzikanti, ktorých veselá hudba vás núti spievať a tancovať. Všetko sa zvláda lepšie, keď po svojom boku niekoho máte. Podpora druhých vám dodáva motiváciu pre ďalšie bojovanie. Nemôžeme sa na nich opierať vo všetkom, mnoho vecí musíme zdolať svojpomocne, ale sú tu záležitosti, ktoré sa lepšie riešia vo dvojici. Mať takého dlhodobého partnera nie je vôbec na škodu. A na to, aby sme boli schopní dávať komplimenty, sa ich neskôr musíme naučiť aj prijímať. Vrátane tých od seba. Samochvála často vyznie ako samoľúbosť a je druhými odsudzovaná, prečo? Máme právo udeliť si nejakú lichôtku za dobre odvedenú prácu. Je to ľudské a úplne normálne.

Takmer celý svoj život som si myslel, že nie som hodný lásky. Nepovažoval som sa za atraktívneho a mal som asi to najmenšie sebavedomie. Kto by už len miloval vychudnutého chlapca s bledou pokožkou, ktorý je navyše ešte k tomu aj neuveriteľný knihomoľ? To bola chyba. Vysmieval som sa sám sebe za svoje vlastnosti. Nemal by som sa za ne hanbiť, všetci máme niečo, čím sa odlišujeme a vyčnievame z radu. Milujeme veci, ktoré sa nemusia páčiť druhým, ale to je sloboda názoru. Svet je rozmanitý. Nie je jednotvárny a ľudia v ňom majú rozličné podoby. Každý jeden sme unikát. Originál, ktorého kópia sa nikdy nezrodí. Možno o pár rokov, kedy bude klonovanie bežnou vecou, ale nateraz sme svojimi jedinečnými bytosťami, ktoré sa nedajú len tak zameniť. Keď sa nám niečo zlomí alebo pokazí, odnesieme to do opravy. Hmotné veci sú vymeniteľné. Ľudia nie. Áno, sú nahraditeľné, ale nevymeniteľné. Keď sa už rozhodneme pre zmenu, nikdy viac nedostaneme to, čo sme v tých zamenených osobách mali. Dostaneme druhý originál. Úplne iný, nepodobajúci sa na ten predchádzajúci. Je len na nás, akými očami ho budeme vnímať. Možno strávime celú večnosť porovnávaním a ľutovaním, že sme ten svoj prvý originál nechali tak ľahko ísť. Alebo si uvedomíme, že to bolo dobré rozhodnutie a ten druhý prijímame s nadšením. Ja verím, že Tamara je mojím lepším originálom. Cyntia ostane navždy v mojom srdci a tie roky strávené s ňou si budem láskyplne uchovávať v hlave, ale vzťah s ňou ma mal len pripraviť na lásku môjho života. Je to odvážne tvrdenie, nepopieram, ale jednoducho mám dojem, že Tamara je pre mňa osudovou ženou, s ktorou mám stráviť svoje posledné dni na tejto planéte. Stala sa mojím veľkým prelomom. A myslím si, že by sme si k sebe nejakým spôsobom našli cestu aj keby sme sa pred rokom nestretli. Nechcem myslieť na to, čo by sa stalo, keby Oliver bol nažive. Je nemožné predpovedať, ako by sa to medzi nami skončilo a pravdupovediac, vlastne aj začalo. Považujem takéto veci za zbytočné. Nedozvieme sa ich. Veci sa stávajú z nejakého dôvodu. Ľudí nestretávame náhodne, majú pretnúť naše cesty. Najlepšie veci sa stávajú nečakane.