Jeho srdce ✔

Kapitola 44

Adam

Som napätý, nervózny a mám trému. Ako by som sa práve chystal na veľký predslov pred stovkami dôležitých politikov v kongrese. Nedokážem sa na nič sústrediť, neustále sledujem hodinky a odratúvam sekundy, kým sa konečne veľká ručička hodiniek neposunie na rímsku dvanástku. Schmatnem kľúče a rýchlo sa poberám ku skleneným dverám, aby som na nich mohol prilepiť ceduľku OBEDNÁ PAUZA. Okrem mňa tu nikto nie je, čo je zvláštne, ale teraz to pre zmenu uvítam, keďže by som zákazníkov nemohol vyhodiť. Využijem situáciu, že som sám a svižne zamykám dvere. Mám šťastie, že sa budem môcť dostaviť presne na stanovený čas. Bol by som nerád, keby na mňa musela čakať. Pretože nehľadiac na pocity rozpakov, ktoré práve prežívam, som veľmi šťastný. Neviem sa dočkať, kedy sa konečne stretnem s osobou, s ktorou si bol Oliver blízky. A nielen blízky, oni boli manželia! Som natešený ako malý chlapec. Od radosti by som skutočne začal spievať, lenže mám hrozný hlas a radšej tohto zážitku okoloidúcich ľudí ušetrím. Ja vlastne ani neviem, čo si od toho stretnutia sľubujem. Ani čo od neho čakám. Pravdupovediac, tak ďaleko som sa nedostal. Jednoducho som bol len šťastím bez seba, keď mi odpísala, že na moju ponuku pristupuje a tým to haslo. Teraz keď prihára, ma opantáva tak trochu panika. Čo jej poviem a ako ju vôbec oslovím?

Zvyknem sa nad vecami dlho zamýšľať, netuším, prečo som si dopredu nespísal nejakú reč, ktorú by som sa naučil naspamäť a potom jej ju v kaviarni len predniesol. To by však nepôsobilo prirodzene. Aspoň niečo som si ale dopredu pripraviť mohol. Stavím sa, že budem habkať ako neandertálec a strápnim sa. Rýchlo zistí, akým čudákom som. Ale som zástancom toho, že ľudia by sa mali brať takí, akí sú. Načo je dobré falošné pretvarovanie sa? Keď sa niekto rozhodne byť pri vás pravým, znamená to, že máte tú výhodu spoznať jeho pravé nefalšované ja bez všetkých tých omáčok, ktorými sa obaľuje pri ľuďoch, ktorým nedôveruje natoľko, aby sa nebál svojich skutočných vlastností. Musíme sa prijímať takými, akými sme. Ubezpečujem vás, že tam niekde v tom veľkom, obrovitánskom svete stojí niekto s otvoreným náručím a čaká na vaše šialené ja. Ktovie, možno práve to vaše ja ho prinúti sa do vás zamilovať. A keď si našiel snúbenicu taký podivín ako som ja, máte šancu všetci. Len to aj musíte chcieť. Vaše spriaznené duše tam vonku na vás čakajú, nenechávajte ich čakať dlho. Možno dokážu byť trpezlivé, ale ani ich trpezlivosť netrvá večne. Možno vám ju niekto ukradne a vy strávite zvyšok vášho života jej hľadaním. A budete si vyčítať, že ste ich vtedy nechali ísť.

Blížim sa ku malej kaviarničke. Vybrala tiché miesto, aj ja by som zvolil niečo podobné. I keď ja by som ju asi pozval do nášho parku. Zaujímalo by ma, či to tam pozná. Vstúpim dovnútra a zapozerám sa ku predným stolom. Okrem dvoch žien a postaršieho muža tu zatiaľ nikto nie je. Zájdem aj dozadšie, aby som mal istotu, že som nikoho neprehliadol, ale skutočne tu viac ľudí nie je. Prisadnem si ku stolu na ľavej strane a mám dobrý výhľad na dvere, odkiaľ sa vstupuje dovnútra. Sedím pri okne a pozorujem ľudí prechádzajúcich popri kaviarni.

"Dobrý deň, čo vám môžem priniesť?" pristavila sa ku mne čašníčka s malým notesom a perom v ruke.

"Dobrý deň, zatiaľ len vodu, ďakujem. Na niekoho čakám, objednáme si potom," odpovedal som jej s nesmelým úsmevom a dúfal, že táto veta neznela ako fráza od tých osamelých mužov, ktorí chodia vysedávať do reštaurácií a kaviarní, pričom tvrdia, že ich spoločnosť dôjde a popritom dobre vedia, že si k ním v skutočnosti o pár minút nepríde nikto prisadnúť.

"Samozrejme, to nie je problém," usmiala sa aj ona a odkráčala preč.

Pri každom zvuku otvárania dvier som sa strhol a nedočkavo čakal, kto z nich vyjde. Matka s dcérou, ktoré si objednávajú dva punčové rezy a pomarančový džús. Postarší pár, tipujem manželský, ktorému jasne šéfuje manželka a zakazuje manželovi objednať si pivo, ktoré sa snažil nenápadne nehlásiť čašníčke, keď sa žena kutrala v kabelke. Mladšie dievča, ktoré hneď po vstúpení zachádza za pult do dverí, ktoré slúžia len pre personál. Žena s kočíkom nikde. Keď nad tým tak premýšľam, po tejto analýze prichádzajúcich ľudí a opísania situácie, vyzerám skutočne ako nejaký samotársky šialenec, ktorý o svojej prichádzajúcej spoločnosti bezočivo klamal do očí. Kde je? Prečo neprichádza? Na hodinkách sa zjavuje trištvrte na jednu. Nedočkavo klepem prstami po povrchu stola. Nie je šanca, aby som prehliadol kočík. Na dvere mám famózny výhľad, videl som všetkých ľudí, ktorí stihli zatiaľ prísť a odísť. Žena s kočíkom by rozhodne vyčnievala a červenou stuhou by upútala pozornosť. Žiadny kočík a žena však neprichádzajú. Obedná prestávka sa mi skončila pred polhodinou. Nemôžem si dovoliť čakať dlhšie. Sklápam hlavu, dopijem si pohár stále nedopitej vody, nechám na stole nejaké drobné a s očami sklopenými do zeme odchádzam. Som sklamaný. Naštvaný. Frustrovaný. Zúrim.