Jeho srdce ✔

Kapitola 54

Adam

Pôjdu so mnou. Súhlasila. Život je krátky a ja už viac nechcem márniť drahocenným časom obavami. Nečakal som síce kladnú odpoveď, ale povedal som si, že kľudné svedomie budem mať jedine vtedy, ak sa dokopem a položím jej tú otázku. Keby povedala nie, aspoň by som si mohol povedať, že som to skúsil a nemusel by som sa trápiť zbytočnými teoretickými otázkami, aké by to bolo, čo keby som to urobil, čo ak by nakoniec súhlasila. Bol som pripravený na to, že odmietne. Lenže ona súhlasila. A nemal som dojem, že to urobila zo slušnosti. To ma na tom všetkom teší zo všetkého najviac. Budem Michalovým svedkom. Je to pre mňa obrovská pocta. Veď budem prvým človekom, ktorý bude z ich úst počuť povestné áno. Mám za neho a Mirku veľkú radosť. Chystajú sa urobiť jeden z najväčších krokov v ich životoch. Manželstvo pre mňa nie je len zdrap podpísaného papiera. Predstavuje oddanosť a vôľu stráviť zvyšok svojej existencie po boku jedného jediného človeka. Žijeme v demokratickom svete a máme to výsadné právo zvoliť si osobu, do ktorej sa chceme zamilovať. Vlastne nevolíme si ho, príde to samo od seba. Na lásku sa pripraviť nedá, neexistujú v nej presne určené záchytné body. Nedá sa na ňu nastaviť časová lehota. Nie je možné povedať si vo svojich dvadsiatich rokoch sa zamilujem. Nie, takto ľahko to nefunguje. Hľadanie toho pravého či pravej nejakú dobu trvá. Niektorí si na ňu musia počkať dlhšie, iní majú to šťastie, že ju objavia skôr. Nikdy nevieme, čo sa stane, koho stretneme, kto si nás podmaní a získa celé naše srdce. Som zástancom toho, že na každého čaká jeho spriaznená duša. Osudová láska, ktorá v ňom vyvolá doposiaľ nepoznané pocity. Láska sa ani presnými slovami opísať nedá. Keď ju pociťujete, stávate sa nemými. Konáte iracionálne a skôr ako slová, fungujú činy. Odvracia sa od vás zdravý rozum, už viac nedokážete myslieť hlavou. Je mocnejšia a ovláda vás. Vládne nad vami.

Keď som si pri vianočnom stromčeku kľakol na jedno koleno a požiadal Cyntiu o ruku, cítil som sa nejak podobne. Po jej návrate sa máme pustiť do plánovania našej svadby. O niekoľko mesiacov bude ženích zo mňa. Aj ja budem vyjadrovať svoje súhlasné áno pred svojím svedkom a kopou ďalších pozvaných ľudí. Keby to bolo na mne, mali by sme tú najmenšiu možnú svadbu. Žiadne veľké ceremónie, len ten najbližší okruh rodiny. Ale ako poznám Cyntiu, pozve všetkých ľudí, ktorých pozná. Bude to mať dovolené. Veď bude nevesta. Nebudem jej v tom v žiadnom prípade brániť. Doprajem jej vysnívanú svadbu. Bude ako povie. Ale tá predstava muža v chomúte mi začína naháňať hrôzu. Nie je to ani tak tým záväzkom, nemám strach zo svadby, ale z toho zmätku v mojej hlave. Bol by som nerád, ak by sme v tom manželstve pokračovali len zo zotrvačnosti. Mám v tom zmätok. Sám neviem, čo chcem. Keby tu Cyntia bola, vyriešili by sme to. Rozprávali sa o tom a došli by sme k nejakému záveru. Avšak ona neprichádza, nevolá, neozýva sa. Zaujímalo by ma, ako sa ohľadom tohto všetkého cíti ona. Začína mať tiež pochybnosti? Alebo je to len mnou? Toto je na tom najhoršie. Mám kopu nezodpovedaných otázok. Bolo maximálne nezodpovedné nechať ju ísť bez toho, aby sme sa o tomto poriadne pozhovárali. Apropo, čo ak tú svadbu ani nemyslela vážne? Práve som sa vrátil z nemocnice, bol som po náročnej operácii, ona bola vždy ohľaduplná, pravdaže na to pristúpila. Nechcela zraniť moje city. Radšej sa podvolila. Avšak ja si už ani vôbec nepamätám na to, kto tú svadbu spomenul ako prvý. Ležali sme v mojej posteli, bola pritúlená k mojej hrudi, prechádzal som prstami po jej kučeravých vlasoch, toto si pamätám. Ale akoby sa vytratila spomienková stopa po takmer celej konverzácii. Zvyknem si pamätať všetky malé detaily, nemám šajnu o tom, prečo si práve na takúto dôležitú diskusiu nespomínam. Možno mi to moja myseľ robí naschvál. Nechcem to riešiť.

Radšej budem tieto veci prehľadať, ako by som sa k ním mal postaviť ako chlap. Ale aj keď si nad tým budem všemožne lámať hlavu, na nič neprídem. Kým tu nie je, nemám ako nájsť to najprávnejšie riešenie. Potrebujem aj jej stranu pohľadu. Tento vzťah pozostáva z dvoch ľudí. Obaja sme v ňom rovnocenní. Cyntia v ňom má rovnaké postavenie, ako aj ja. Prežili sme spolu tri roky. Tri úžasné roky. To nemôžem vyhodiť len tak von oknom. Cením si ten spoločne strávený čas. Dala mi tri roky svojho života. Zasvätila mi ich. Oddala sa mi. Akého človeka by to zo mňa robilo, keby som na ňu len tak zanevrel? Znenávidel by som sa. Cyntia stojí za každú jednu utrápenú myšlienku. Práve preto na ňu myslím. Veľmi mi na nej záleží. Viem, že ju milujem. Neprestanem ju milovať už nikdy. Neopustím ju. Kým mi ona sama nepovie, že so mnou už ďalej nechce byť, ja sa s ňou nerozídem. Dokonca ani vtedy, keby som si želal byť s niekým iným. Neublížil by som jej. Na to si ju až príliš vážim. Som typ človeka, ktorý bude radšej ticho trpieť, než by mal spôsobiť bolesť niekomu inému. Pokiaľ ma bude ona milovať, neukončím to. Je len na nej, čo sa rozhodne urobiť. Má náš vzťah vo svojich rukách. Aj našu svadbu. Keď sa vráti a povie mi, že si ma chce vziať, pristúpim na jej žiadosť mihnutím oka. Prisahám, ani sekundu o tom nebudem premýšľať. Zaviazal som sa jej. Nevezmem svoje slovo späť. Želal som si, aby sa stala mojou manželkou. Moje city k nej sa nevyparili. Sú tu stále. Azda nie sú také silné, aké boli na začiatku, ale možno je to tým odlúčením. Keď príde naspäť, všetko sa vráti do starých koľají. Cyntia a Adam navždy.