Jeho srdce ✔

Kapitola 89

Tamara

Prežívam najkrajšie obdobie svojho života. Nikdy som nebola šťastnejšia. Ani som už nedúfala, že ešte niekedy budem schopná milovania, usmievania a vlastne aj žitia. Plávam v oblakoch a po prvýkrát vo svojom živote mám pocit, že sa nič nemôže pokaziť. Je až neuveriteľné, ako hladko všetko ide. To si pesimistka Tamara Slovákova nevedela predstaviť. Obzvlášť nie u svojej osoby. U mňa vždy malo všetko tendenciu rúcať sa ako domček z karát. Ako nejaké domino, ktoré sa len po jednom jedinom ťuknutí celé zvalí a naruší svoju statiku. Bola som nestabilná. Fyzicky i emočne. Ale neľutujem ani tie zlé časy, pretože ma priniesli sem. Bez nich by som nebola nikdy spoznala Adama. Bez nich by sa nestal otcom mojich detí. A bez nich by som sa do neho nikdy nezamilovala. Náš malý artičok už začína kopať. Nazvala som ho artičok, pretože zhruba zodpovedá jeho váhe a dĺžke. O niekoľko minút sa z neho stane dievča alebo chlapec. Pri Em sme sa nechali prekvapiť, ale tá nevedomosť sa mi nepáčila. Zistíme pohlavie pekne vo veľkom štýle. Je milé vidieť tu celú svoju rodinu. Sima zorganizovala tento večierok, i keď som jej hovorila, že si vážne nemusí robiť starosti. Trvala na tom. Je neodbytná a tvrdohlavá. Azda sa v tomto aj v niečom podobáme, nie? Prišiel sem aj otec. V poslednom čase chodí častejšie. Teší sa, že na svet príde jeho ďalší vnuk alebo vnučka. Chce tu byť pre moje deti. A že vraj aj pre mňa. Odpustila som mu, ale z nejakého doteraz nepoznaného dôvodu, sa vo mne stále ozýva zatrpknutosť. Bolí ma, že pri mne nebol. Premeškal moju maturitu, svadbu... Proste všetko, na čom mi kedy záležalo. Lenže od minulého roka prejavil skutočnú vôľu ma spoznať a to by som mala oceniť. Len ja... neviem, či mu môžem dôverovať. Či sa pred ním otvoriť a neskôr, keď znovu odíde, ľutovať a nenávidieť sa za to, že som si ho pripustila k telu. Štipka negativistu vo mne predsa len zotrvala. Neviem sa jej striasť.

Ale vždy sa hovorí, že keď to urobil raz, urobí to aj druhýkrát. Neverník ostane navždy neverníkom a nespoľahlivý človek nespoľahlivým. Alebo sa ľudia naozaj dokážu zmeniť? Možno by som sa mala pozrieť na seba. Určitým spôsobom som sa v priebehu posledných dvoch rokov stala inou. Vyspelejšou? Neviem. Skúsenejšou? Možno. Odhodlanejšou? Určite. Zmenila som svoj zaužívaný pohľad na veci. Zamilovala sa do neznámeho človeka, ktorý vyplnil moju prázdnom sa vypĺňajúcu dušu. Zakročila som a urobila krok do neznáma. Každý deň sa musím uštipnúť, aby som skutočne verila tomu, že sa mi podarilo znovu otehotnieť. O niečom takom sa mi v predošlých dvoch rokoch ani nesnívalo. Nemyslela som na ďalšie deti, pretože som si ich vždy predstavovala len s Oliverom. On mal byť otcom našich detí. Byť mojím spolurodičom. Skamarátili sme sa, zamilovali, zasnúbili, zosobášili a mali dieťa. Náš život bol naplánovaný. Možnože to bola chyba. Život totiž nie je písomka, u ktorej máme presne stanovený dátum a vieme, dokedy sa potrebnú látku budeme musieť naučiť. Ten si ide vlastným tempom. Je nepredvídateľný. Žiadne tarotové karty u nejakej veštici vám ho nepredpovedia. Navždy tu bude element neznámej, ktorá nás zasiahne nepripravených. Lenže keby sme všetko vedeli dopredu, nebola by to taká sranda, nie? Nemala som potuchy o tom, že som tehotná, kým mi to sestrička v nemocnici neoznámila. To bol ten krásny druh neočakávanosti. Samozrejme existuje aj ten zničujúci, ktorý by ste si nikdy nepriali, aby vám postretol. To bola pre mňa Oliverova smrť. A bolesť z pôrodu prekonáva táto bolesť z jeho straty. Vyčerpalo ma to omnoho viac, ako niekoľkohodinové tlačenie a zvíjanie sa v bolestiach. Ale naučila som sa postupom času na ten deň pozerať inými očami. Raz som stratila a dvakrát získala. Už sa mi nevynárajú len bolesťou presiahajúce spomienky, vidím a počujem moju malú upískanú Em, ktorú mi po narodení prikladajú k telu. Ten pocit nič neprekoná. Zrodila sa moja princezná. A o niekoľko mesiacov príde na tento svet ďalšie dieťa. Naše dieťa.

Som nedočkavá a srdce pulzuje až v hlave. Z Adamovho pohľadu vidím, že je v rovnakej tréme ako ja. Doteraz sme ho vždy oslovovali ako rôzne druhy ovocia a zeleniny v závislosti od toho, v akom týždni som sa nachádzala, ale po prekrojení tejto torty sa k nemu budeme môcť prihovárať v zodpovedajúcom rode. Ženskom či mužskom. Tváre našich blízkych sa otáčajú po našom smere a očakávajúco si nás prezerajú. Ako keby s obdivom. Držím Adama silno za ruku a radšej sa pozerám na Em. Tá jediná skutočne netuší, čo sa práve teraz chystáme odhaliť. Budú sa mať radi? Vychádzať spolu? S veľkou pravdepodobnosťou to bude pre ňu obrovský šok, keď v dome, vo svojom prostredí, zbadá ďalšie dieťa. Bojím sa, že sa bude cítiť odstrčená. Hlavne sa obávam, že svoju pozornosť budem natoľko venovať nášmu drobcovi, že Em bude žiarliť oprávnene. Mojou misiou bude rozdeliť svoju lásku rovnomerne. A už teraz zaručujem, že ich budem milovať rovnako a žiadneho nebudem preferovať, avšak miminá vyžadujú väčšiu pozornosť. Rodiča musia byť neustále v strehu. Najmä matky. Vyčítala by som si najviac na svete, ak by si Em myslela, že kvôli pribudnutiu ďalšieho detského plaču v dome, ju už nemilujem. Je moja prvorodená. Môj maličký zázrak. Zatiaľ to príliš nevníma, pretože sa jej obaja venujeme a vlastne bábo sa nachádza v mojom bruchu, takže ho nemá ako vidieť, ale mám strach z toho, čo príde potom.