Jeho srdce ✔

Kapitola 91

Tamara

Na tento deň som sa prakticky tešila od oznámenia môjho tehotenstva. Nenaháňa mi hrôzu. Na svoj prvý pôrod nemám najkrajšie spomienky, vidieť pred sebou znovu túto nemocnicu je ako nejaký druh déja vu. Aj pri tom prvom mi plodová voda odtiekla nečakane a do nemocnice sme sa ponáhľali v zhone. Je to ako keby nejakým spôsobom repete už odžitej situácie. Tá sa nemôže však skončiť rovnako. Ani na takéto veci nebudem myslieť. Všetko dopadne dobre. Privediem na svet zdravého chlapca a Adam bude po celý čas pri mne. Nedovolím mu opustiť ma. Raz som podobnú chybu urobila, nemienim ju znovu zopakovať. Nemám bolesti. Okrem mierneho diskomfortu po odtečení plodovej vody a kontrakcií s dlhšími odmlkami, nič nenasvedčuje tomu, že moje telo je pripravené na pôrod. Poznám túto situáciu, viem, že nejaký čas potrvá, kým sa skutočne dostanem na pôrodnú sálu. Čakajú ma silnejšie kontrakcie a bolesti, pri ktorých nebudem vedieť, či mám ležať alebo stáť, ale som s tým zmierená. Za toho malého drobca bude stáť všetka bolesť na svete. Preto svoje deti nekonečne milujeme, pri ich narodení si užijeme nekonečné a ubíjajúce muky, ale potom nás už čaká celý život šťastia. To vám vaše deti prinášajú. Neohraničené množstvo šťastia, ktoré vám hladí dušu a vyvoláva úsmev na perách.

"Dobrý deň, snúbenici práve odtiekla plodová voda," prehovorí na recepcii Adam roztraseným hlasom a jednou rukou sa ma snaží podopierať, čo nie je práve najvýhodnejšie, keďže v druhej drží Em, ktorá stále nechápe, čo sa so mnou deje. Počas predchádzajúcich dní som ju na to pripravovala, hovorila jej, že bába v mojom brušku sa čoskoro ocitne medzi nami v našom dome, ale určite je aj ona vystrašená.

"Dobrý deň, kedy sa to stalo? Máte nejaké komplikácie, bolesti?" odvetí postaršia žena za okrúhlym pultom a prežúva s nezáujmom žuvačku, ako keby bola na takéto slova už zvyknutá a počúvala ich dennodenne. I keď možnože aj počula, veď predsa pracuje na recepcii.

"Bolesti zatiaľ nemám, kontrakcia bola vlastne len jedna a ani to nie príliš silná, môj doktor mi však povedal, aby som po odtečení plodovej vody ihneď prišla do nemocnice."

"Kto je váš doktor?" položila mi ďalšiu otázku, namiesto toho, aby nás konečne niekam poslala. Z tohto zdržovania mi začínala dochádzať trpezlivosť. Viem, že sa potrebuje spýtať tieto povinné otázky, ale vzhľadom na moje brucho, ktoré mi nedovoľuje priblížiť sa k pultu na viac ako desať centimetrov, mohla byť o niečo ohľaduplnejšia.

"Pán doktor Sýkora," odvetím rýchlo.

"Mohli by ste nám už, prosím, povedať, kam máme ísť? Tamara si potrebuje sadnúť, máme tu malé dieťa," nevydržal to Adam a pohľadom ma neustále kontroloval.

"Pánovi doktorovi Sýkorovi skončila pred hodinou služba," ignoruje ho sestrička a zrak ma upretý do monitora počítaču.

"Povedal mi, že keď začnem rodiť, môžeme mu zavolať a odrodí ma on."

"No, pán doktor zvyčajne takéto výnimky nerobí," spochybňuje moju odpoveď, pričom sa na nás stále nepozerá.

"Keď mu zavoláte, budete vedieť. A teraz by sme už naozaj radi vedeli, kam sa môžeme zložiť? Alebo mi aspoň dajte vozík a odtlačím si ju tam sám," hovorí ostrým hlasom, v ktorom sú počuteľné známky hnevu a zatína zuby. Nikdy som ho ešte takéhoto nevidela. Obvykle je stále pokojný a kultivovaný. Takmer nič ho nedokáže rozhodiť. Prvýkrát vidím túto jeho stránku a páči sa mi, že sa ma takto zastal.

"Mladý pán, vaša snúbenica nemá ešte ani len kontrakcie, zvyčajne sem ženy zvyknú chodievať s dieťaťom tlačiacim sa von a otvorené na desať centimetrov, ubezpečujem vás, že vy ešte máte čas."