Jeho srdce ✔

Kapitola 61

Tamara

Moja nálada sa nachádza niekde na bode mrazu. Vlastne presahuje mínusové teploty. Som zase na začiatku. Zrútila som sa do rokliny, z ktorej ma už nebaví šplhať naspäť hore. Všetky tieto ustavičné pády mi už začínajú liezť na nery. Život sa mi škodoradostne vysmieva do tváre. To sa niekto tam hore rozhodol odskúšať, koľko toho ešte znesiem? Akoby som pre neho bola terč, do ktorého je veľmi ľahké mieriť. Koľko kopancov mi ešte uštedrí, kým to v skutočnosti vzdám a on vyhrá? Z miliónov ľudí na tomto svete, z tisícok ľudí v tomto obrovskom meste, je práve Adam človek, ktorý získal srdce môjho milovaného manžela. Počuli ste niekedy o väčšej irónii? Ako keby sme boli v nejakom filme. A nie práve v tom kvalitnom. Bola som tupá, že mi to nedošlo už skôr. Spôsob, akým písal, sa podobal Adamovmu štýlu rozprávania. Myslela som si, že je to len náhoda. Vo svete predsa môžu existovať dvaja podobní ľudia. Vysvitlo však, že Adam je na svete len jeden. Nemôžem sa striasť pocitu, že o tom vedel. Bola by to príliš veľká náhoda, nie? Alebo som znovu len paranoidná a domýšľam si veci? Nerobí veci s bočným úmyslom. Stihla som ho spoznať. Ale keď sa potvrdili moje obavy, musela som sa vykričať. Potrebovala som zo seba vydať tú frustráciu. Svojím krikom som spôsobila, že odpadol. Ublížila som mu. Demolujem každého okolo seba. Nie som dobrá pre nikoho. Ničila som Olivera a teraz som poškodila aj Adamovi. Mali by ma zavrieť do nejakej zvukotesnej miestnosti a zabudnúť na mňa. Už viac nechcem svojím správaním ničiť ľudí, na ktorých mi záleží.

Vidieť ho ležať bez známky života bolo príšerné. Privodilo mi to myšlienky z minulého roka. Ležal si v truhly a ja som pri tebe bezmocne stála, Oliver, a nedokázala ti pomôcť. Nepamätám sa, ako som mu privolala sanitku. Mám úplné okno. Akoby som bola po nejakom prebdenom žúre, po ktorom som mala vo svojej krvi aspoň štyri promile. Bála som sa o neho. Ešte stále sa bojím. Ale musela som odtiaľ odísť, je samozrejmé, že spoločnosť svojej snúbenice uvítal omnoho radšej, ako tú moju. Ani ja by som nechcela byť v prítomnosti niekoho, kto spôsobil moje skolabovanie. Má snúbenicu. Nikdy ju nespomenul. Ani raz na ňu nedošla reč. Klamal mi zámerne alebo len nepovažoval za dôležité, aby mi o nej povedal? Koniec koncov nie je povinný hovoriť mi o svojom vzťahu, ani o zasnúbení. Pravdepodobne sme pre neho s Emou nikdy neznamenali tak veľa, ako som predpokladala. Len nás toleroval, pretože je dobrý človek a dával na nás pozor. Istým spôsobom by sa dalo povedať, že s nami trávil čas len z ľútosti. Boli sme pre neho charita, ktorej sa ľudia cítia zaviazaní pomôcť, aby sa zo seba cítili lepšie. Sprvu som si myslela, že si nás držal blízko pri sebe zo sebeckých dôvodov. Teraz však neviem, čo si mám myslieť. Nestýkal by sa s nami asi len kvôli tomu, že som bola Oliverova manželka. Povedal mi, že to tak nebolo. Avšak neviem, či mu mám veriť. Zamlčal mi množstvo informácii, ja som však na druhú stranu tiež nebola práve otvorenou knihou. Lenže to bolo na našom priateľstve to pekné. Netlačili sme sa do odpovedí, dopriali sme si priestor. Neobmedzovali sa. Chce sa mi vrieskať a búchať rukami do všetkého. Čo by si na mojom mieste urobil ty, Oliver? Ty by si zachoval chladnú hlavu a riešil všetko bez zbytočnej drámy. Určite by si nevytvoril takú scénu, ako ja. Nikdy si nekonal v amoku. Keď si bol naštvaný, vyšiel si von, poprechádzal sa a domov sa vrátil s racionálnym riešením, ktoré vyhovovalo obom stranám.

Nezvyšoval si hlas. Nenechal si sa len tak ľahko vytočiť. Popravde, ani si nespomínam, či som ťa videla niekedy namosúreného. Hovoril si, že keď ťa uvidím zatínať päste, vtedy ťa ovláda nervozita a keďže nechceš, aby si v návale emócií povedal veci, ktoré by ťa neskôr mrzeli, odišiel si ešte predtým, ako by sme sa stihli pohádať. Radšej si ticho mlčal, než by si na mňa nakričal. Občas som bola ako nejaké maznavé decko, ktoré si veci nenechalo vysvetliť. Po hádke si bol vždy ty tým, kto urobil prvý krok. Ty si sa uzmieril so mnou, nikdy nie naopak. Moja hlúpa hrdosť mi v tom zabraňovala. Dnes som sa v tej nemocnici pokúšala ospravedlniť, ale keď tá žena vtrhla dovnútra, musela som odtiaľ ihneď vypadnúť. Stála som tam ako nejaké obyčajné piate koleso na voze. Neobviňujem Adama z toho, že si ma nevšímal, je to veľmi dobre pochopiteľné, ale v tom momente som sa cítila naštvane. Akoby som bola vynechaná a odstrčená. Prišla jeho snúbenica a razom ma pri sebe nepotreboval. Čo ma priviedlo k záveru, že ma pri sebe nepotreboval od samého začiatku. To ja som bola v núdzi o pomocnú ruku. On mi ju len zo slušnosti podal. Vypĺňal prázdnotu v mojom vnútri. Vniesol do nej opäť pocit plnosti. Dalo by sa povedať, že bol mojím záchrancom. Znovu som dovolila, aby ma zachránil niekto iný, ako ja sama. Prečo to stále robím? Čo to so mnou došľaka je, že potrebujem ľudí, aby mi poskytovali podporu? Som vadná. Niečo je so mnou v poriadnom neporiadku. Moja osobnosť je prehádzaná a vládne v nej totálny bordel. Kým sa nepostavím na vlastné nohy a nepoupratujem si v nej, nenastanú žiadne zmeny. Doteraz to bol len jeden veľký začarovaný kruh, v ktorom som dokolečka blúdila a držala sa ho zubami nechtami. Bolo v ňom príjemne, pretože som ho poznala. Bol to môj začarovaný kruh.