Jeho srdce ✔

Kapitola 45

Tamara

Nezvládla som to. Chcela som. Naozaj som veľmi chcela. Zlyhala som. Moja dôstojnosť utŕžila ranu. Už ani neviem koľkú v poradí. Vôľa nie je dostatočne silná. Nie som statočná. A ani pripravená vidieť sa s ním. Ešte nie. Zatiaľ nie. Jednoducho som sa na to necítila. Ako minúty prechádzali, uvedomila som si, čo to v tej kaviarni vlastne stváram. Moja racionálna stránka sa odo mňa odvrátila a nebola som schopná premýšľať rozumom. Zafungovalo srdce. Myslela som si, že keď sa s ním stretnem, uľaví sa mi. Budem ho môcť nechať ísť. Lenže došlo mi, že keby sa s tým mužom stretnem a rozprávam, cítila by som sa znovu mizerne. To si v tejto chvíli nechcem znovu urobiť. Už viac nechcem spadnúť do tej čiernej diery, z ktorej niet úniku. Vlastne ani neviem, či by som sa z nej tentoraz dokázala vyslobodiť. Moje psychické zdravie mi je teraz prednejšie. Viem, že som nekonala morálne, privolila som na jeho stretnutie, dala mu falošnú nádej a potom som neprišla. Ibaže v tom je ten problém, ja som tam bola. Pokúšala som sa cez tieto veci preniesť, ale odišla som. Aj snaha sa ráta, nie? Hoci to nie je ospravedlnenie, aj on musí chápať, čo odo mňa žiadal. Nie je to normálne stretnutie. Som skalopevne presvedčená o tom, že nikto z prítomných zákazníkov nemal podobnú agendu. Veď kto už by sa stretával pri káve s chlapom, ktorý získal srdce vášho manžela? Znie to choro a zvrátene. Nezaujíma ma názor druhých, ale musím uznať, že to neznie práve ako ten najlepší nápad. Ospravedlnila som sa mu, pretože sa cítim byť vinná. To je to najmenšie, čo som mohla urobiť, zbytočne tam sedel a čakal. Bol plný očakávaní. Veril mi. Dôveroval, že si budem stáť za slovom. To bola asi chyba. Radšej nech mi nikto neverí. Moje slovo občas vážne nemá žiadnu váhu. Možno je to tak najlepšie pre všetkých. Aspoň ma nebude musieť vidieť. Ušetrím mu ten pohľad zronenej ženskej. Pretože i keď som doteraz slzy potláčala, keby som sa s ním rozprávala nahlas o Oliverovi, viem, že by som sa viac neudržala. Musel by ma utišovať, zároveň by ma ľutoval a ja by som si to len vyčítala. Keď si to tak vezmem, cítila by som sa vinná tak či tak. Nie je medzi tým žiaden rozdiel.

Nie som spoľahlivý človek. Pravdepodobne preto nemám žiadnych kamarátov. Nikomu som nikdy v ničom nepomohla, pretože som samoľúba a o dobro cudzích ľudí sa nestarám. Pozrite sa na vtáčieho cudzinca, dal si tú námahu a sledoval ma každý jeden deň až domov, len aby sa ubezpečil, že som sa cestou nepokúsila o samovraždu. Ja by som to pre niekoho, koho nepoznám, asi neurobila. Asi? Určite, na sto percent. Bola som taká odmalička a nesie sa to so mnou stále. Prečo tomu tak je? Život ma naučil, že ľudia niekedy nestoja za námahu. Bála som sa, že im moja pomoc nebude stačiť. Ono, ja som každého prehliadala, ale len z jedného maličkého dôvodu, robila som to na oplátku. Okrem pozornosti od mojich spolužiakov mužského rodu, ktorá aj tá časom ochladla, sa mi nedostávalo žiadnej. Vždy, keď sme mali pracovať v skupinkách, som ja ostala ako posledná neustále na ocot. Chyba nebola u mojich spolužiakov, ja som sa od nich dištancovala. Nevšímala si ich a nikdy sa ani len neopýtala, aký mali deň. V každej triede je jeden alebo dvaja žiaci, ktorí sú samotármi a nesocializujú sa s druhými. Neviem, kedy presne sa táto samotárska nátura vyvinula u mňa, keďže v škôlke som mala niekoľko kamarátov, ak si dobre pamätám, mala som tam jedného až príliš dobrého kamaráta, lenže vekom sa zo mňa stal niekto, ktorí ľudí vo svojom živote nepotreboval. Potom prišiel Oliver, ktorý obrátil celý môj svet naruby a ja som vnímala len jeho. A teraz? Teraz mám po dlhej dobe skutočných kamarátov. A ich počet sa nezastavil pri čísle jeden. Sú traja. Dokážu mi vyčarovať úsmev na tvári, nebojím sa s nimi komunikovať a pomáhajú mi prekonať túto bolesť, ktorú si so sebou nesiem v srdci a na duši. Nie, ja ešte stále nie som vyliečená. Práve to je dôvod, pre ktorý sa s anonymom nesmiem stretnúť. Budem toho schopná. Nie v tejto chvíli, ale prisahám na všetko, čo mi je sväté, že to stihnem do konca tohto roku. Čas všetko vyrieši a zahojí rany. Nateraz budem pokračovať svojím tempom, maličkými krokmi. Systematicky a zároveň progresívne.