Jeho srdce ✔

Kapitola 5

Tamara

Niekto hovorí, že láska na prvý pohľad neexistuje a že je to len prehnaný výmysel režisérov, ktorí sa nám snažia natlačiť do hlavy, že len z jedného pohľadu sa dokážete zamilovať do druhej osoby bez toho, aby ste o ňom niečo vedeli. Pred Oliverom som si to zvykla myslieť tiež. Všetky tieto klišoidné veci šli mimo mňa. Tiež som to považovala za mýtus. Ale pri ňom? Pri ňom som sa nechala pohltiť láskou a stačil mi na to len jeho jeden jediný úsmev. Oliver bol energetický človek, do ktorejkoľvek miestnosti vstúpil, tam sa to rozprúdilo. Mal taký ten dar, ktorým dokázal zdvihnúť človeku náladu, hoci ste sa cítili úplne mizerne.

Spoznali sme sa na strednej škole, z malého romániku sa stala láska na celý život. Boli sme nerozluční. Nikdy som nepochybovala o tom, že keď dospejeme, vytratí sa medzi nami to tínedžerské kúzlo. Pretože, ak si dokážete v sedemnástich rokoch predstaviť, že s danou osobou zvládnete žiť po zbytok svojej existencie na zemi, vtedy skutočne viete, že sa jedná o pravú lásku. Nebolo to medzi nami po celý čas ružové, párkrát sme sa pohádali, na chvíľu odlúčili, ale vždy sme si k sebe na konci dňa dokázali nájsť cestu. Pretože pravá láska je taká, ak viete spoločne prejsť rôznymi prekážkami a nástrahami, ktoré na vás život hodí, definitívne ste našli tú správnu osobu. On bol moja spriaznená duša. A ja som bola tou jeho. Vedela som, že skôr či neskôr sa vezmeme, to nebolo nikdy predmetom pochybností v mojej mysli.

Až on ma skutočne naučil žiť. Pred ním zo mňa bola obyčajná suchárka, ktorá sa životom predierala spôsobom, aby si ju nikto nevšímal, nechcela byť v centre diania, uspokojila sa s úzadím, pretože jej to tak vyhovovalo. Odmalička som sa na ľudí neviazala, pretože čím menej ľudí vo svojom živote si pripustíte k telu, tým menej ľudí vás bude schopné zasiahnuť presne na miesto, kde vás to bude najviac bolieť. Pretože s ľuďmi je to takéto, keď poznajú vaše slabosti, použijú ich proti vám. Využijú vašu dôveru a dobrý úsudok, aby vám mohli na konci vraziť dýku do chrbta. Nebola som si istá, komu môžem veriť, preto som sa na ľudí neviazala. Radšej som bola samotár, ktorý sa síce so svojimi spolužiakmi zhováral, ale nikdy žiadny vzťah nenechal zájsť hlbšie.

Avšak pri ňom sa moje zásady zrútili. Neviem, či to bol môj inštinkt, naivita alebo viera, ale dovolila som si bližšie ho spoznať. A jemu som dovolila bližšie spoznať mňa. Zo začiatku z nás boli len kamaráti, hoci som k nemu niečo cítila, bála som sa ho pozvať na rande a zničiť to krásne puto, ktoré sme medzi sebou mali. Nebola som si istá, či ma má rád len ako kamarátku, alebo by si tiež želal, aby bolo medzi nami aj niečo viac. Bola som zbabelec. Čakala na prvý krok od neho. Nebola som schopná vziať opraty do vlastných rúk, našťastie, on bol iný ako ja. Po mojej narodeninovej oslave sedemnástich narodenín sme vychádzali z kina a on ma pobozkal. Videla som na ňom, že bol nervózny, ale nezľakol sa a urobil to. Do dnešného dňa som vďačná za to, že to urobil. Keby bolo na mne, možno by sa z nás nikdy nestali manželia, možno by som ho do konca života milovala a preklínala sa za to, aká padavka som bola.

Prežili sme spolu dvanásť rokov. Dvanásť najkrajších rokov môjho života. A teraz je preč. Nedokážem si predstaviť náš dom bez neho. Nedokážem si predstaviť čo i len ďalšiu minútu bez neho. Tak ako mám byť schopná postaviť sa a byť matkou našej dcéry? Pretože ju práve teraz mám v náručí, pozerám sa na ňu, ale nevidím ju. Prehliadam ju. Jediné, čo ovláda moju myseľ, je to, že zbytok svojej existencie budem musieť prežiť bez neho. A to ma desí a štve zároveň. Akým právo mal ktokoľvek tam hore vziať mi ho? Aké mali na to právo? Bol najlepším človekom, konal dobré skutky, bol správnym katolíkom, každú nedeľu sme chodili na omšu do kostola, darovali sme peniaze na charitu. Ani po dvoch stratách našich detí sme na Boha nezanevreli. Zmierili sme sa s tým a pohli sa ďalej. Ale toto je už na mňa príliš. Nezvládam to.