Jeho srdce ✔

Kapitola 25

Tamara

Od návštevy sociálnej pracovníčky ubehlo niekoľko týždňov. A mala pravdu. Počet jej návštev sa nezastavil pri čísle jedna. Prišla aj na druhý a tretí týždeň, pričom v ten štvrtý mi povedala, že môj prípad uzaviera. Podľa nej mi dôveruje, je presvedčená o tom, že sa o Emu dokážem postarať a nič jej nechýba. Dodalo mi to sebavedomie. Ešte pred mesiacom by som jej slová ja osobne vyvrátila. Veď ani ja sama som si nedôverovala a neverila, že budem schopná dať svojmu dieťaťu čo potrebuje a zaslúži si. Avšak teraz sa už toho nebojím. Je veľa slobodných matiek. Keď to dokážu oni, prečo ja nie? Iste, nie som najlepší spoločník, šíri sa okolo mňa pochmúrna atmosféra, ale robím všetko, čo je v mojich silách, aby som ju odohnala. Nemôžem sa ďalej tváriť ako upadajúca schránka utápajúca sa v sebaľútosti, ničiaca svojím sebadeštruktívným správaním všetko a všetkých. Nemôžem sa ďalej takto podkopávať. Opäť potrebujem nájsť balanciu. Naučiť sa rozhodovať bez pokynov a rád. Robiť vlastné rozhodnutia a nečakať, kým mi ich niekto odobrí. Počas nášho vzťahu som bola len marioneta, ktorá čakala na pohyb od svojho bábkara. Moje telo bolo uchytené špagátmi, z ktorých som sa nedokázala vymotať. Čo je celkom ironické, keďže som sa do nich sama zaplietla. Zaťažovala som Olivera tými najmenšími hlúposťami, keď sa na to spätne pozriem, myslím, že som mu skôr bola na príťaž, ako na osoh. A on mi to nevedel povedať, pretože ma miloval. Nechcel mi ublížiť. Ale ja by som si tú pravdu zaslúžila. Azda by som sa spamätala a uvedomila si to skôr. Keď bol ešte nažive a ja by som sa mu mohla ospravedlniť z očí do očí.

O niekoľko dní sú Vianoce. Emine prvé a moje prvé bez neho. Nemám chuť ich oslavovať. Ani zdobiť stromček a vypekať koláče. Ani si nepamätám, kedy som naposledy varila. Do kuchyne sa opovážim vstúpiť len vtedy, keď si idem zohriať jedlo prinesené od mamy. Je to pre mňa zakázané územie. Vždy som sa tam cítila najlepšie. Bolo to moje útočisko. Keď som sa cítila unavene, rozčúlene či smutne, zašila som sa tam a strávila v nej aj hodiny. Upokojovalo ma to. Moja fantázia dostávala zelenú a dovoľovala mi vyšantiť sa. Vylepšovala som svoje recepty a neustále na nich niečo menila. Nikdy som nebola so žiadnym úplne spokojná. Niečo mi v nich chýbalo. Hoci ma Oliver ubezpečoval, že moje recepty už nemôžu byť dokonalejšie. Bol mojím ochutnávačom, neodmietol nič, čo som mu prestrela na stôl. A na znak delikátnosti si vždy oblizoval prsty. Doslova. Mám tú najúžasnejšiu manželku a kuchárku na svete. To sa nepodarí každému chlapovi. Občas sme s tou veľkou kopou jedál nemali čo robiť a odnášali ich v obedároch zabalené do diagnostického centra pre deti. Záležalo mu na iných. Nemyslel len na seba. Naozaj sa staral a chcel, aby sa všetci mali dobre. Oliver, stále nechápem, ako sa niečo také hrozné, mohlo stať takému dobrému človeku, ako si ty. Ako bolo to príslovie? Zlé veci sa vždy dejú dobrým ľuďom. Áno, asi jediné hlúpe príslovie, ktoré je pravdivé a dáva logiku. Bolo to tak od pradávna a na tebe sa osud radostne vyvŕšil.

Ale vieš, za čo som šťastná? Že som dostala príležitosť a mohla ťa spoznať. Tvoje pravé ja. Dostala som od teba to privilégium a dovolil si mi vstúpiť do svojho života. Mohol si mať kohokoľvek na tejto zemi, a predsa si si z tých miliónov žien vybral práve mňa. Zahliadol si ma na opustenej lavičke a urobil ju preplnenou. Tvoja prítomnosť každému dodávala pocit sebaistoty a radosti. Zaplnil si každú jednu miestnosť. Aj tú najmenšiu a najútulnejšiu. Bolo ťa počuť a vidieť všade. Z tohto uhla pohľadu by som azda aj mohla byť tou najšťastnejšou ženou na svete. Koľko žien sa nikdy nedožije takého úžasného chlapa. Neokúsia, aké je to mať dokonalú druhú polovičku, ktorá bude pri nich stáť v dobrom aj zlom, v chudobe aj bohatstve, až kým ich tá hrozná smrť nerozdelí. Lenže dvanásť rokov nestačilo. Ako by aj mohlo? Ako by som sa s tým mohla uspokojiť? Neviem, či som si už prešla všetkými piatimi fázami smútku. Pravdepodobne som si ich prežila všetky naraz. Lepšie povedané, prežívam ich každý deň. Popretie. Hnev. Vyjednávanie. Depresie. Prijatie. Vlastne tým posledným si nie som až tak istá. Neprijala som to. Stále to spracúvam, ale na konci dňa je pre mňa nemysliteľné sa s tým zmieriť a akceptovať. Nie som pripravená nechať ho ísť. Ešte nie. Práve preto som napísala tej osobe. Aby som si takýmto zvráteným pocitom udržala pri sebe poslednú žijúcu časť z Oliverovho tela. Čo nie je férové ku mne, k tej druhej osobe a ani ku Oliverovi.