Jeho srdce ✔

Kapitola 29

Tamara

Krátko po mojom ďalšom prejave sebaľútosti Erik odišiel, ale ešte predtým sa niekoľkokrát ubezpečil, či naozaj nič nepotrebujem a predsa mu len nedovolím odhrnúť ten zasnežený chodník. Odmietla som. Nedá sa donekonečna spoliehať na druhých ľudí. Musím sa naučiť zvládať veci sama. Nemôžem neustále očakávať, že niekto príde a zachráni ma. Už viac nechcem zaťažovať ľudí svojimi problémami. Chodia okolo mňa po špičkách. Myslia si, že som z porcelánu a len maličký náraz spôsobí prasknutie. A nemýlia sa. Skutočne som zo seba urobila porcelán, ktorý sa každú chvíľu môže zlomiť, keď sa s ním nebude zaobchádzať opatrne. Je smiešne, že na všetky tieto veci prichádzam až po jeho smrti. Bola som skutočne taká slepá, že som si ich vtedy vôbec neuvedomovala? Alebo som ich len schválne prehliadala, aby som sa nimi nemusela zaoberať? Bola som pohodlná. Išla tou ľahšou cestou. Spoliehanie sa na iných bolo jednoduchšie. Niesli za mňa zodpovednosť. Len paradoxne ja som ju za seba neniesla. Dávala som ju na starosť svojim blízkym. Oliverovi, mame, Erikovi.

Tvoja strata bola aspoň na niečo dobrá. Keby si bol pri mne, som skalopevne presvedčená, že by som sa aj naďalej úfala so všetkým na teba. Čo mi prináša veľmi trpkú príchuť. Odpusť mi to, Oliver. Odišiel si kvôli mne. Pripisujem tvoju smrť na svoj účet. Prepáč, že som ťa so sebou strhla. Mihnutím oka by som naše osudy premenila. Ja by som si zaslúžila zomrieť, pretože sa necítim ako dobrý človek. Som ufňukaný pokrytec a cynik, ktorý vždy myslel len na seba. Neviem, čo si na mne kedy videl. Zaslúžil si si niekoho lepšieho a samostatnejšieho. Nie niekoho, kto ti bol len na príťaž a ničil ti život a nervy. Nedonosila som dve deti, pretože som bola slabá. A stále som. Každý deň si ako pokazená platňa opakujem, že to zvládnem, že budem čeliť nástrahám s hrdo vztýčenou hlavou a aj napriek tomu robím tie isté chyby dookola. Začínam si myslieť, že ich neprestanem robiť už nikdy. Nič ti nesľubujem, radšej si nebudem dávať žiadne predsavzatia a nechám všetkému voľný priebeh. Nebudem sa pozastavovať nad tým, čo som urobila zle, budem klásť dôraz na veci, ktoré sa mi vydarili. Už zo seba nechcem robiť kajúcu smoliarku, pri každej pesimistickej myšlienke si dám facku. Menšiu, slabšiu, ale výchovnú. Ako mi to poradil vtáčí cudzinec. Znie to smiešne, ale mám pocit, že by to mohlo zabrať. Preberie ma to.

Za posledné týždne mi úplne vypadol z hlavy muž, ktorý získal jeho srdce. Neodpísala som mu späť. Schválne. Zamestnávala som svoju myseľ, len aby som mu nemusela písať. Ale nie je to voči nemu spravodlivé. Musím svoje slovo dodržať. Sľúbila som mu predsa, že mu o Oliverovi podám informácie, ktoré bude chcieť vedieť. Zoberiem si notebook, vleziem pod perinu a otvorím si mailovú schránku. Nepamätám si, čo mi písal naposledy. Prečítam si to ešte raz.

anonym.a.d@gmail.com: Dobrý večer, Váš manžel bol zapísaný v anonymnom programe darcov, nie je možné, že by mal v sebe niečo zlé. Keď čítam Vaše slová, je mi strašne ľúto, že dnes tu s Vami už nie je. Život dokáže byť občas trpký a krutý, nikto si nezaslúži zomrieť, ale ja sa riadim múdrymi slovami jednej inteligentnej osoby. "Iba život, ktorý žijete pre druhých, stojí za to." A v tomto ohľade si myslím, že život Vášho manžela bol lotériou, v ktorej každý deň získal jackpot. Jedného dňa sa tam hore všetci zídeme a nanovo stretneme a som presvedčený o tom, že Váš manžel sa na Vás zhora pozerá a dáva na Vás pozor. Zmieriť sa so smrťou nie je ľahké, uvedomenie si toho, že danú osobu už viac neuvidíte, je zničujúce a zastrašujúce a nie je tu nikde záruka, že to niekedy prestane bolieť. Ale Váš manžel znie ako skvelá osobnosť a myslím, že by bol veľmi hrdý na to, že ste sa premohli a napísali mi. To vyžadovalo veľkú dávku odhodlania. Budem vďačný za každú novú vec, ktorú sa od Vás o ňom dozviem. Nepopierateľne je tu ešte veľa vecí, ktoré musia byť povedané. Zatiaľ, dovidenia.