Jeho srdce ✔

Kapitola 33

Tamara

Nasledujúci deň som nešla do parku, zavrela som sa v kuchyni a zamestnávala svoju myseľ. Vianočné vypekanie a vyváranie mi prišlo vhod. Včera večer som opäť napísala tomu chlapovi. Obvinila som ho z toho, že neviem, čo odo mňa chce, ale na druhú stranu, ja sama si nedokážem vysvetliť, čo chcem od neho. Držím si jeho slovami Olivera pri sebe. Zadržiavam ho tu. Nedám mu pokoja. Som kvôli tomu zlý človek? Cítim sa ako sociopat. Myslím len na seba a hľadám útechu u iných. Vyhovuje mi, že si žiada dozvedieť sa o Oliverovi nejaké informácie, profitujem z toho. Ale nie je správne napísať mu hneď ako sa začnem cítiť pod psa. Nejednám férovo a uvedomujem si to. To, že som bola v zlom psychickom rozpoložení, ma ešte neoprávňuje, aby som ho zaťažovala svojimi problémami. Čo si ten chlap o mne môže myslieť? Veď sám sa s niečím potýka, jeho telo začalo odmietať Oliverove srdce. To som mu nepriala. Je to kvôli mne? Kvôli tomu, že zo začiatku som bola naštvaná, pretože ho od neho získal? Vážne som to nechcela. Vracia mi to teraz karma? Už neviem, čomu mám veriť. Ale nechcem, aby druhí ľudia pykali za moju sebeckosť. Napísal, že sa z toho vyliečil, ale čo ak sa to znovu vráti? Oliverovo srdce by padlo navnivoč. Asi by som ho mala prestať nazývať Oliverovým srdcom. Už mu viac nepatrí. Jeho pánom je teraz chlap na druhej strane internetu. Ktorého nepoznám, ale vybudovala som si k nemu určitý vzťah. Ako by bol moje bezpečné miesto, ktorému sa môžem so všetkým zdôveriť. Anonymita pomáha. Som si svätosväte istá, že keby som ho videla na vlastné oči, nebola by som schopná povedať mu ani polovicu z informácii, ktoré som mu vyzradila takto v správach.

Je lepšie, keď ho nevidím. Prospieva mi to. I keď popravde, po včerajšom dni sa mi zdá, že som opäť na začiatku. Chodím a chodím, ale vždy ma to vracia na to štartové miesto. Snažím sa od tej nuly odraziť, dostať sa až ku cieľu a vyhrať, ale každým dňom sa od neho namiesto približovania, vzďaľujem. Som zaseknutá na kruhovom objazde, z ktorého niet úniku a východu. A koho je to vina? Len moja. Neviem sa pozbierať. Jeho smrť ma roztrhla na márne kúsky. Snažím sa nájsť lepidlo a pospájať tieto drobunké časti môjho ja, ale odleteli tak ďaleko, že ich viac nedokážem nájsť. Moje ja bez neho neexistuje. Vytratila sa aj moja identita. Možno som ju ani nikdy nemala. Stratila som sa v jeho láske. On bol celým mojím svetom. Teraz už viem, že to nebolo správne. Mala som proti tomu bojovať, neúfať sa na neho, som k nemu pripútaná reťazami a kľúčik od zámku je niekde veľmi dobre ukrytý. Stratil sa a neviem ho nájsť. Alebo len nechcem? Keby som sa viac snažila, zvládla by som to. Ale som strašne naštvaná. Mám chuť udierať rukou do steny a vykričať túto zlosť. Nechcem, aby nado mnou už viac mala moc. Už mám plné zuby tejto pochmúrnej atmosféry, jednoducho si len želám byť opäť tá usmievavá žena, ktorá verila, že život môže mať šťastný priebeh a koniec. V kútiku duše však pociťujem, že by sa to čochvíľa mohlo zmeniť. Je úspech, že som vydržala a nezrútila sa. Našla som v sebe potrebnú silu, aby som so sebou niečo urobila. Starám sa o Emu, zhováram sa s mamou a nerobí mi problém diskutovať s vtáčím cudzincom a Bendžim. Som rada, keď ma odprevádzajú. A som šťastná, že je moja Em zdravá a rastie.

Dnes je štedrý deň. V hrnci sa mi varia zemiaky do šalátu a na masle sa mi opekajú podkovičky z kapra. Kapustnica je hotová. Ani neviem, kto dnes to jedlo zje. Nie som hladná a vôbec nemám chuť na nič. Keby bolo na mne, zanevrela by som aj na tieto sviatky. Ale to jednoducho nemôžem. Em si zaslúži mať pekné Vianoce. Sú jej prvé. I keď väčšinu vecí nevníma a vôbec ani len nevie, že sa nejaké Vianoce dejú, potrebujem sa správať tak, ako obvykle. Robiť svoje zaužívané veci. Len takým spôsobom sa vrátim späť do normálu. Doteraz som robila jednu veľkú chybu, len som vysedávala a čakala, kým ma niekto príde zachrániť. Stála som na mieste a bez nejakého pokynu sa nepohla. Potrebovala som záchrancu. Ale dnes si uvedomujem, že väčšinu z tých vecí si dokážem urobiť aj sama. Odhrnula som chodník, nastokla hviezdu na vrch stromčeku, vkročila na povalu, ktorá mi naháňala strach, donosila som dieťa. To sú všetko veci, ktoré som si predtým nedokázala predstaviť. Niektoré som brala automaticky ako Oliverovu úlohu, niektoré mi proste len naháňali hrôzu a vyhýbala sa im. Sebapoznanie je najdôležitejšie. Zistila som, že som sa doteraz vlastne nepoznala. Nevedela som, že to v sebe mám.