Jeho srdce ✔

Kapitola 56

Adam

"Teda kámo, cítil som sa trápne za vás. Čo to malo znamenať? To vyznelo úplne ako keby ste sa rozprávali po prvýkrát," pobavene zahlásil, keď Tamara vystúpila z obchodu.

"Neviem, o čom to hovoríš. Rozprávali sme sa úplne normálne," predstieral som, že netuším, na čo naráža.

"Tak keď všetky vaše konverzácie vyzerajú takto, asi to nemá veľkú výpovednú hodnotu," stále neprestával žartovať a neskrýval pobavenie z tejto situácie.

Pravdou je, že som si to tiež všimol. Bola akási nesvoja. Asi ju prekvapilo, že sem za mnou prišiel Michal. Očakávala, že tu budem len ja. Skrátka, že tu nájde rovnakú zostavu, ako zvyčajne. Michal nie je zlý človek, ale má svojský humor, ktorý nie každému sadne. Dúfam len, že Tamaru ničím neurazil. Aj keď nevyzerala byť urazená. Len prekvapená. To sú dve rozdielne veci. Želal som si vyjsť von spolu s ňou a odprevadiť ju. A hlavne by som sa jej za Michala ospravedlnil. Možno nebola pripravená počuť tie slová, ktoré jej o mne povedal. Avšak na druhú stranu, neprezradil jej o mne nič zlé. Pozná ma už dlhšiu dobu, vie, že sa niekedy správam ako taký "geek". To by pre ňu už prekvapením byť nemalo. Mňa skôr zaskočila poznámka o tej svadbe. Z toho usudzujem, že tá jej bola tiež veľkolepá. Musela byť nádherná nevesta. Šťastný to chlap, ktorý na ňu čakal na konci uličky. Kráčala oltárom a približovala sa k sňatku s ním. Dokážem si predstaviť, že v tom momente sa cítil ako najšťastnejší chlap na zemi. Dobre, asi by som mal túto tému nechať tak. O čom to zase premýšľam? Nepoznám ani len toho chlapa, za ktorého sa vydala. Akým právom teraz predpokladám ako sa cítil na svojej vlastnej svadbe? Nemám žiadne podložené informácie.

"Rozprávajú sa spolu dosť často a zaručujem ti, že ani raz to nevyzeralo takto," pridal sa k diskusii aj Bendži, ktorý nás doteraz len sledoval obďaleč. Nahneval sa, že sem Michal prišiel. Bol namosúrený, podľa neho sem môže chodiť len jeden môj najlepší kamarát a tým je on.

"Oh, zabudol som sa ti pozdraviť. Ahoj, chlapče."

"Pre tvoju informáciu mám meno," prísne si založil ruky a povýšenecky sa na neho pozrel.

"Jasné, voláš sa..." zastal a tváril sa, že premýšľa. Ako ho poznám, jeho meno už dávno zabudol a nemá ani páru o tom, na aké písmeno sa vlastne začína.

"Benjamín," krútil neveriacky hlavou a keby práve v tejto chvíli nadobudol schopnosti Supermana, určite by do Michala vystrieľal ničivé lúče.

"Benjamín, práve som to mal na jazyku. Predbehol si ma!"

"Prosím ťa, nechaj si tú pretvárku. Moje meno si neuhádol ešte ani raz. Neviem, či to robíš schválne alebo si skutočne len taký hlúpy."

"Bendži, toto od teba naozaj nie je pekné. Nie každý si môže pamätať mená. Niekomu sa proste pletú," obraňoval som ho, za čo si vyslúžim určite hŕbu nekončiacich poznámok o tom, na koho stranu som sa radšej postavil. Už vidím jeho dramatickú reakciu, určite mi to dá poriadne vyžrať.

"Máš pravdu, nemôžeme byť všetci obdarení inteligenciou," lišiacky sa usmial a ten sarkazmus bol do oči bijúci. Niekedy vážne vyznie ako ja. Urobil som z neho svoju kópiu, čo ma po čase s určitosťou dobehne.

"Teda poviem ti, ten chlapec ale má gule. Zakaždým sa mu podarí ma zotrieť."

"Len na teba žiarli," upokojoval som ho.

"Ale inak od teba bolo poriadne mazané, že si mi zabudol oznámiť, že tá tvoja Tamara má aj malú dcéru."

"Nie je to moja Tamara a tak nejak mi to vypadlo."