Jeho srdce ✔

Kapitola 51

"Ahoj, Oliver. Prepáč, že som tu tak dlho nebola. Celých sedem mesiacov som nenavštívila tvoj hrob. Odpusť mi. Ale asi si dokážeš predstaviť, že cintorín s nahusto poukladanými hrobmi vedľa seba nie je práve miesto, kde by som chcela navštevovať svojho manžela. Je to tu temné a pochmúrne. Ani zďaleka nezodpovedá tvojmu charakteru. Vieš, keď som tu pred siedmimi mesiacmi bola, niečo sa stalo. Bola som odhodlaná nasledovať ťa a zahynúť. Chcela som byť znovu blízko teba. Cítila som tú najprenikavejšiu mizériu, ktorá mi zabraňovala cítiť. Zanevrela som na celú svoju existenciu. Aj na Em. Stála som na ceste a čakala, kedy môj osud spečatí prvé prichádzajúce auto, ktoré by sa rútilo nezastaviteľnou rýchlosťou. Na moju smolu, alebo skôr to najväčšie šťastie, stihli dobrzdiť. Prebralo ma to. Kúsok po kúsku som sa dávala dohromady a dnes ti môžem so vztýčenou hlavou povedať, že sa môj stav razantne zmenil. Nie som na pokraji nervového zrútenia. Dokážem vidieť svetlo a pozitívne aspekty. Stretla som jedného chlapa, ktorý mi pomohol v regenerácii. Je zvláštny, zamýšľa sa nad životom, nikdy sa nesťažuje a snáď ani raz som ho nevidela v zlej nálade. Pripomína mi ťa. Podľa mňa by si si ho rozhodne obľúbil aj ty. Naša princezná má osem mesiacov. Rastie ako z vody, však? Priniesla som ti ju ukázať. Pamätáš na ten nápad s kamerou? Zrealizovala som ho. Snažím sa jej o tebe povedať čo najviac možných informácii. Naša dcéra sa musí dozvedieť, akého úžasného ocka mala. Verím, že nás práve v tomto momente vidíš a počuješ. Nemám ani len poňatia o tom, čo sa s človekom deje po jeho smrti, ale moja pozitívna stránka si nahovára, že existuje život aj po nej. Ktovie, možno sa jedného dňa tam hore znovu stretneme. Aj keď som pri tvojom hrobe nebola tak dlhý čas, myslela som na teba každý jeden deň. Naša láska mala trvať večnosť, ako by som na teba len tak mohla zabudnúť? Boh vie, že tá bolesť v mojom srdci bola neprekonateľná. Stále ju cítim. Ale postupne sa stávala znesiteľnejšou. Je pre mňa sakramentsky ťažké, prepáč za výraz, viem, že si neznášal nadávky, stáť tu a rozprávať sa s tebou bez odozvy. Nemám nič. Len prázdne ticho. Milujem ťa. Bude to tak už navždy. Bol si mojím prelomom. Mojím romantickým zaľúbeným príbehom. Bohužiaľ, každý príbeh raz musí dôjsť ku svojmu koncu. Tí vyvolení to dobojujú k šťastnému, no a my ten krajný zvyšok, my sa musíme uspokojiť s tým, čo nám bolo dané. Tak zas niekedy nabudúce. Sľubujem ti, že odteraz sem budeme chodievať častejšie. Takýmto spôsobom cítim tvoju prítomnosť. Dovidenia, Oliver Slovák, láska moja."

Položila som k jeho hrobu biele ľalie. Kvety pre kráľa. Kráľa môjho sveta. Panoval v ňom, vládol a zjednocoval. Potrebovala som tam ísť. Ťažilo ma na svedomí, že som tam tak dlho nebola. Niežeby som nechcela, nemala čas alebo by som na neho zabudla. Jednoducho som sa len bála, že to skončí rovnakým fiaskom ako naposledy. Nedôverovala som si. To je moja najväčšia chyba. Vždy potrebujem, aby ma niekto do niečoho tlačil. Nič nerobím len tak podľa vlastného uváženia. Akoby som bola naučená na povely, ktoré musím len splniť. Pretože je to jednoduchšie. Je ľahšie orientovať sa podľa navigácie a orientačných bodov. Aspoň pre mňa to tak bolo od nepamäti. Lenže s týmto prístupom je koniec. Nechcem ďalej vyčkávať na svojho dirigenta s paličkou, lepšie povedané, musím ho urobiť zo seba. Je to moja povinnosť. Akým príkladom chcem byť pre vlastnú dcéru, keď nedokážem nič urobiť bez presne nariadených povelov? Em sa musí naučiť zodpovednosti. Ja som urobila množstvo chýb, lenže aj tie sa dajú napraviť. Poslúžia vám na to vaše deti, ktorým svoje naučené lekcie predáte. Bude to ako reťazová reakcia so skúsenosťami.

Keď som tu bola naposledy, cítila som sa ako tá najrozštiepenejšia troska. Nevidela som budúcnosť, východisko, nachádzala som sa v slepej uličke. Netušila som, čo so mnou bude ďalej. Ako sa cez to všetko prenesiem a začlením do každodennej rutiny a života. Stále som naštvaná, že tu s nami nie je. Určite sa teraz nebudem hrať na hrdinku a hovoriť, že teraz už ide všetko ako po masle. To ani náhodou. Ešte stále má sprevádzajú pády a prekážky, ktorým sa bojím čeliť. V noci sa budím s plačom a každé ráno si musím prednášať duchovné motivačné predslovy, aby som sa z tej postele vôbec bola schopná postaviť, ale to všetko k tomu patrí. Znamená to, že aj napriek tomu žiaľu a bôľu na mojej duši, som odhodlaná a snažím sa o nápravu. Snaha sa cení. Každý zavŕšený deň je pre mňa maličkým víťazstvom. Osem mesiacov tu s nami nie si. Smrť je strašidelná. A čo je na tom najvtipnejšie, je to naša jediná istota. Zaručená. Nikdy nevieme, čo sa stane. S určitosťou však môžeme povedať, že sa jej nevyhneme. Zastihne nás. Niekoho skôr, iného neskôr, ale všetci sa tam jedného dňa poberieme. Tam? Neviem, či sa to dá nazvať tam. Možno je to len priesvitné vzduchoprázdno bez relatívneho času. To sa nedozvieme. Respektíve dozvieme, len už bude neskoro predať tieto informácie niekomu inému. Nevrátime sa späť do svojej životnej formy. Mal si rýchlu smrť. Ľudia hovoria, že taká je najlepšia. Že sa aspoň človek netrápi. V tvojom prípade ju neočakával nikto. Bol si zdravý ako rybička. Keby si sa len tak neocitol na tej ceste, všetko by dnes bolo inak.