Jeho srdce ✔

Kapitola 87

Tamara

Tehotná. Neverím vlastným ušiam. Každú chvíľu očakávam, že niekto príde a prebudí ma z tohto sna do reality, v ktorej je pravda úplne iná. Ako môžem byť tehotná? Nepokúšala som sa otehotnieť, áno, vysadila som antikoncepciu, ale to len kvôli tomu, pretože som vedela, že v mojom prípade otehotnenie nie je ľahké. O Em sme sa snažili celé tri roky. Nedokážem tomu uveriť, sestrička mi ešte niečo hovorí, ale nepočúvam ju. Som nekoncentrovaná a hlavou mi blúdi asi milión možných otázok a pochybností. Určite sa museli zmýliť, nie? Keď tak nad tým premýšľam, ranné nevoľnosti trvajú už dlhšie, neprikladala som im príliš veľký význam, pretože som bola v strese a predpokladala som, že pramenia práve z neho, ale možno to je skutočne pravda. Ani neviem, prečo to spochybňujem. Myslela som si, že mám len obyčajnú otravu jedlom zo včerajšieho zjedeného lososa a nakoniec vysvitlo, že čakám dieťa s Adamom. Spoločné dieťa. Inštinktívne si položím ruku na ešte stále ploché brucho a neubránim sa smiechu. Ovládol ma pocit šťastia, ktorý sa rozlieva po celom mojom vnútri. Rastie vo mne opäť ďalší malý človiečik. Pochádza zo mňa a z neho, isteže mám dôvod na radosť, je to ten najkrajší možný dar, ktorý som si vlastne ani nepýtala. Bol mi udelený ako privilégium a to zadarmo. Em dostane súrodenca. Doživotného kamaráta. Nebude medzi nimi prílišný vekový rozdiel, takže je pravdepodobné, že si budú dobre rozumieť. Stanem sa mamou ďalšiemu nežnému stvoreniu. Pocítim jeho prvé kopnutie a pomrvenie v mojom bruchu, započujem prvý plač pri narodení, prvé slovo, uvidíme jeho prvé kroky v živote. Ako by som sa z týchto nasledujúcich vecí nemohla tešiť? Je to všetko, po čom som vždy túžila. Priala som si mať veľkú rodinu a to sa mi teraz splní. Nachádzam sa v siedmom nebi, ani som si neuvedomovala, že si želám ďalšie dieťa.

Sestrička odišla a nechala nás s Adamom v izbe samých, z nejakého dôvodu sa zdá, že nezažíva rovnaké šťastné pocity ako ja. Nepovedal ani slovo. Hľadí do prázdna a premýšľa. Dotklo sa ma to. Očakávala som úplne iný druh emócií. Čakala som, že sa bude usmievať od ucha k uchu a že bude skákať ako malý chlapec, namiesto toho som dostala len jeho prázdny výraz bez štipky entuziazmu. Respektíve klamem, vyzerá vystrašene a zmätene. Akoby práve dostal informáciu, ktorá pohla jeho svetom v tom negatívnom zmysle slova. Isté je jedno, rozhodne nie je rovnako dojatý. Chlapi tehotenstvo berú inak, chápem, že to prišlo neplánovane a nečakane, lenže práve u neho som si myslela, že sa bude tešiť so mnou. Náš celý vzťah sa zrodil nečakane a neplánovane, ani by sme nemali byť prekvapení z toho, že toto tehotenstvo prišlo takto. Bolo by prekvapením, keby u nás dvoch išlo všetko podľa plánu, tak kde je potom problém? Zľakol sa kvôli tým povinnostiam? Vystrašil ho prízrak ďalšieho mimina v dome? Nerozumiem mu a som na neho nahnevaná. Zaslúžim si, aby mi niečo povedal. Správa sa, ako keby sa posledných desať minút ani nestalo. Mám prehovoriť ja? Veď aj mňa to zaskočilo. Ja budem tá, ktorá bude niesť extra hmotnosť na svojom tele a zlostiť sa na oblečenie, ktoré mi bude postupom času malé a úzke. Jeho úloha bude len stáť pri mne. Ja sa postarám o zrodenie tej malej osôbky na tento svet, tak potom, prečo mlčí? Ak niekto, tak by som mala byť ja naštvaná. To on si nedával pozor. Bolesť si vytrpím ja, avšak ja sa z prichádzajúcej bolesti neľakám. Zažila som za svoj život toľko bôľov, že z myšlienky na pôrod sa predo mnou nevynárajú odstrašujúce a odrádzajúce signály.

Ležíme vedľa seba v absolútnej tichosti a ani jeden z nás sa nemá do reči. Naozaj netuším, aký dôvod má na túto mlčanlivosť on, ale ja sa cítim urazene a ponížene. Veď to dieťa bude aj jeho, splodili sme ho spoločne, prečo sa tvári, akoby to bolo za trest? Ku Eme sa správa ako ku svojej vlastnej dcére, lenže je dosť možné, že ju iba akceptuje kvôli mne. Čo ak ju skutočne nemiluje, len všetko predstiera, aby mohol byť so mnou? Znie to hlúpo, asi už zapracoval tehotenský mozog, čo je v takejto skorej fáze skôr nepravdepodobné, ale moja hlava si vytvára sama od seba konšpiračné teórie, ktorým nedokážem zabrániť. Keby niečo povedal, aspoň nejaké slovo, tak by sme sa niekam dostali, ale takto naozaj neviem, na čom som. Mám chuť sa rozplakať, teraz by som aspoň mala zámienku a mohla to zvaliť na hormóny, ale takto ľahko sa premôcť nemienim. Neurobím mu tú radosť. I keď on to možno ešte stále len spracováva. Nemala by som ho odsudzovať, veď aj ja som si dávala načas, keď ma požiadal o ruku a nič mi pred nos nepredhadzoval. Vyčkal na mňa. Mala by som sa zachovať rovnako. Dopriať mu minútu, alebo aj dve, na vychladnutie a na uvedomenie si toho, že o niekoľko mesiacov príde na svet človek pochádzajúci z našej lásky. Avšak ja nie som taká trpezlivá ako on. Obhrýzam si nechty a druhou rukou nepokojne klopkám po kovovej konštrukcii posteli. Zmocňuje sa vo mne frustrácia a ovláda ma hnev. Očami sem tam uhnem k jeho smeru, ale vždy sa predo mnou zjavuje rovnaký obraz. Vyzerá stuhnuto, bledo a pohľad má upriamený pred seba. Možnože je mu stále zle, moje nevoľnosti a pocit dávenia ustúpili. Je mi lepšie ako ráno.