Jeho srdce ✔

Kapitola 62

Adam

Po príchode do izby z vyšetrení som ani neviem ako zaspal. Bol som nadmieru vyčerpaný. Neviem, čo bolo dôvodom mojej vyčerpanosti. Či opätovná hospitalizácia v nemocnici, Cyntiin príchod alebo zistenie, že Oliver bol Tamariným manželom. Pravdepodobne všetko z týchto práve spomenutých vecí. Po prebudení mi chvíľu trvá zorientovať sa. Tak včerajšok nebol sen. Bohužiaľ. Nechcem vyznieť ako nevďačný fagan, ale nemocničné postele sú tvrdšie ako drevo. Pripomínajú mi váľandy z koncentračných táborov. Teda, neviem, ako sa na takých váľandách leží, nikdy som tam nebol, ale predstavujem si, že to pre tých ľudí nemohlo byť príjemné. Rukou nahmatám cudzie telo. Zbehnem pohľadom nižšie a vidím, že sa k mojej hrudi túli Cyntia. Ostala tu so mnou celú noc. Kde by som našiel lepšiu a dokonalejšiu snúbenicu? Radšej sa so mnou bude deliť o túto nepohodlnú posteľ, ako by šla domov a oddýchla si v tej svojej. Určite sa ešte ani len nezvítala so svojimi rodičmi. Letela ihneď sem. Nemala na výber. Lepšie povedané mala, ale ona je obetavá a dbá na moje zdravie. Vždy sa o mňa starala a rok odlúčenia na tom nič nezmenil. Zabudol som, aká je úžasná. Pokojne odfukuje a ruku má položenú na mojej hrudi. Tiež ju držím. Nepamätám si, ako som zaspal, ani to, kedy si ku mne ľahla, ale moje spánkové podvedomie ju tak nejak vnímalo. Automaticky som si okolo jej tela obkrútil ruku. Rozpoznal som dobre známy pocit. Ešte pred transplantáciou zvykla ponocovať a ostávala tu so mnou až do rána. Doktori jej dovolili byť pri mne. Zomieral som a kto už len bude brániť zomierajúcemu mužovi tráviť posledné chvíle s jeho snúbenicou? Ani doktori nie sú také monštrá. Zľutovali sa nado mnou. Všetci sme očakávali, že môj čas zotrvania na tejto zemi sa blíži. Našťastie na to nedošlo. A teraz tu ležím o rok pozdejšie a hlavou mi blúdia rovnaké myšlienky. Začína moje telo opäť odmietať novozískaný orgán? Na túto otázku mi môže dať odpoveď len doktor.

Nachádzam sa v inej izbe, než do ktorej ma včera priniesli. Počujem tlkot svojho srdca na pristavenom monitore. Bije nepretržite a dosť hlasno. Nenastávajú v ňom žiadne kratšie ani dlhšie odmlky. Je simultánny. Na pohľad by sa mohlo zdať, že s ním skutočne nie sú žiadne problémy. Bol som rozrušený, ale Tamaru neobviňujem. Veľmi dobre jej rozumiem. Naozaj by som v istom zmysle slova mohol vyznieť ako nejaký maniak, ktorý si ju od prvého momentu vytipoval. Tejto teórii by svedčil aj fakt, že zo začiatku som ju každý deň sledoval až ku dverám jej domu. Nečudujem sa jej, že si to myslela. Ale prisahám na všetko, čo mi je sväté, táto vec by ma nenapadla ani v tom najčudnejšom sne. Kto by takúto náhodu mohol predpokladať? Je to prakticky nemožné. Dennodenne sme sa stretávali nevediac, aké prepojenie nás spája. V deň, keď vyhasínal život jej manžela, ja som sa po druhýkrát narodil. Má plné právo ma znenávidieť a cítiť k mojej osobe odpor. Aj moja vina sa znásobila, keď už teraz viem, že Oliver bol súčasťou jej života.

Ako Adamovi mi nikdy nepovedala, ako veľmi ho milovala. Ale ako anonymovi sa mi zverila so všetkým, s celým ich príbehom, s jej obavami a strachom. Spĺňal som úlohu jej bútľavej vŕby a to sa mi nesmierne páčilo. Ku Adamovi azda necítila takú dôveru, ale obe tie osoby som bol ja. Vlastne som bol po celý čas len jednou, netrpím schizofréniou. Zaujímalo by ma, či by sme to po čase zistili aj bez toho, že by sme si naplánovali stretnutie. Prišli by sme na to? To sa už nikdy nedozvieme. Prišli sme k tomuto zisteniu obaja drasticky a násilne. Nič netušiaci sme sa vydali do parku a boli plní očakávaní, kto sa skrýva na druhej strane. Skutočnosť nás obarila horúcou vodou a zastavila dych. Rozleptala potichu vnútornosti a všetko, čo Tamara v tom čase cítila, bola nevraživosť a hnev. A čo som pociťoval ja? Úľavu. Takýmto spôsobom som nemyslel súčasne na tri ženy, ako som si pôvodne myslel. Tou ženou, ktorú som nepoznal, avšak som k nej cítil nevysvetliteľné puto, bola moja Tamara. Razom do seba všetko zapadlo ako dlho skladajúce kúsky puzzle. Všetko mi dávalo zmysel. Potešil som sa, ale jej reakcia bola kompletne iná. Zhrozila sa a myšlienka, že ju mám nechať na pokoji a nedostane sa jej rozumného vysvetlenia, ma ubíjala. Potreboval som ju zastaviť a odhovoriť od toho odchodu. A v tom na mňa prišla slabosť a nič ďalej som nevnímal. Kompletná tma. Rútil som sa dole k zemi. Všetko sa to zomlelo v takej rýchlosti, nestíhal som nič registrovať.