Jeho srdce ✔

Kapitola 43

Tamara

Videla som tú obavu vo výraze jeho tváre, tak som ho pohotovo ubezpečila a súhlasila s ním. Niekedy vyzerá ako stratené šteňa a máte pri ňom taký ten pocit, že ho musíte ochrániť. To väčšina chlapov počuť nechce. Preto dúfam, že to nikdy nevyzradím nahlas. Asi by som ho tým len strápnila. To je pochopiteľné. Pravdepodobne žiadny chlap by nebol nadšený z porovnania s roztomilým šteniatkom, nie?

"Inak, ďakujem ti ešte raz za ten komiks, včera som si ho prečítala. Bola to príjemná nostalgia po toľkých rokoch, zrovna tú časť som čítala asi keď som mala šestnásť."

"Zaspomínala si si na staré časy."

"Tak trochu, ale je zaujímavé, že mi to prišlo rovnako vtipné. Ako by som to čítala po prvýkrát..."

"To je normálne, aj ja som videl film Sám doma už asi milionkrát a stále sa na tom smejem ako pri svojej premiére," pridal sa k našej diskusii z ničoho nič aj Bendži.

"Ach, takže si konečne prestal s trucovaním?"

"Prepáč, Tamara, počula si niečo? Počujem z diaľky akési zvuky, ale neviem ich tak presne rozoznať. Zrejme sa mi to len zdá!" priložil si ruku k uchu a nakláňal hlavu k môjmu smeru.

"Si detinský," odpovedal mu.

"Stále nikoho nepočujem," špúlil ústa a ani sa na neho nepozrel.

"Prepáčte, ušlo mi niečo? Čo sa tu deje?" nedalo mi nespýtať sa.

"Tuto Bendži sa správa ako malý a hnevá sa na mňa za... za čo sa to na mňa vlastne hneváš?" zatváril sa zmätene a založil si ruky na prsiach.

"Oslovil si ma Yoda a potom si ma urazil, že sa na ňom v ničom nepodobám."

"Fajn, tak sa ti ospravedlňujem, spokojný?"

"Áno, ale ospravedlnenie sa prijme len v tom prípade, keď uznáš, že je SupermanlepšíakoBatman," povedal rýchlo a úplne nezrozumiteľne.

"Dobre, Super... dobrý pokus, nič také uznávať nebudem. Budeš musieť prijať moje ospravedlnenie alebo sa môžeš stále hrať na urazeného a ja ti neprezradím, kam som pre teba ukryl najnovšie vydanie Supermana..."

"Kam?"

"Ja som si myslel, že sa so mnou nerozprávaš."

"No tak, prosím..."

"Dobre, ty veľké dieťa, je na pulte," smial sa.

"A že vraj ukryl, niečo sa ti musí uznať, teraz si ma dobre prekabátil, nabudúce ti to dám poriadne vyžrať," priložil si dva prsty k očiam a urobil ten pohyb, ktorý signalizuje "sledujem ťa."

"Prepáč, že to musíš počúvať, niekedy si dokážeme skočiť do vlasov, sme horší ako..." zastavil sa.

"... ženy?" dokončila som jeho vetu.

"Tým som ženské pohlavie vôbec nechcel uraziť, prepáč, bolo to asi veľmi zlé prirovnanie."

"Nie, vôbec nie. Som rovnakým zástancom tvrdenia, že ženy sú prehnane dramatické takmer v každej situácii. Chlapi sú v tomto smere omnoho jednoduchší..."

"... v niektorých prípadoch," dokončil pre zmenu on moju vetu.

"Ešte raz vám ďakujem za to, že ste mi pomohli s hľadaním, ujo," pristúpilo k nám malé dievčatko, ktoré ho objímalo, keď som vstúpila do obchodu.

"Je to moja práca. A nemusíš ma volať ujo, síce mám biele vlasy, ale ešte nie som až taký starý. Kľudne ma volaj Adam."

"Tvoje vlasy sú krásne, také nezvyčajné, ako nejakého superhrdinu... ty si ako ten pán Úžasný z Rodinky úžasných!" vykríkla a usmiala sa na neho. Bola roztomilá, dva dlhé copíky po stranách previazané ružovými stužkami. Neviem sa dočkať, kedy budem môcť konečne upravovať Emine vlásky. Zatiaľ ich má len také jemnučké, na gumičke by nedržali.