Jeho srdce ✔

Kapitola 4

Adam

Pripadám si ako v sne. Bol som pripravený zomrieť. Stratil som všetku nádej a naraz príde doktor a znovu vo mne vzbudí chuť žiť. Nedúfal som, že sa ešte nájde niekto s kompatibilným srdcom. Pomaly som sa lúčil so životom, každý deň myslel, že dnes je ten deň, kedy zaspím a na ten druhý sa už neprebudím. Rozmýšľal o tom, aké to bude na druhý deň presne v čase, keď tu už ja nebudem. Aký bude svet bez mojej prítomnosti. Jasné, mojej rodine by na mojej strate záležalo, oplakávali ma, ale zem by sa kvôli mne neprestala točiť. Ľudia by sa nezastavili a neprestali žiť svoje životy. Pretože som človekom z milióna ľudí. Ľudia sa rodia a umierajú. Kolobeh sa nedá zastaviť. Nikto nebude žiť navždy. A ja som sa zmieril s tým, že pre mňa sa život skončí o trochu skôr.

Ak mám byť úprimný, sám som prekvapený z toho, že sa moje srdce nerozhodlo skoncovať so mnou už dávnejšie. Môžem byť vôbec vďačný, že som prežil uplynulé dva roky. Mal som ako-tak plnohodnotný život, našiel som si partnerku, nemôžem sa sťažovať. A ani sa nesťažujem. Pretože v živote sa treba tešiť z úplných maličkostí. V dnešnej dobe nám záleží na materiálnych veciach viac, ako na ľuďoch. Nevážime si to, čo máme. Ja som vďačný za každého, ktorý so mnou prežil moju doterajšiu cestu. Mám mamu, ktorá je pre mňa schopná urobiť prvé a posledné, mohla sa ma po pôrode zbaviť, život so zdravým dieťaťom by bol omnoho ľahší, než s niekým, o ktorého sa musela starať dvadsaťštyri hodín denne a neustále ho musela kontrolovať. Mám otca, ktorý pracoval a stále pracuje tisícky kilometrov od domova, len aby mohol pokryť výdaje za moje lieky. A ani raz sa nesťažoval. Nie, ja nie som nešťastný, práve kompletný opak, som asi ten najšťastnejší tvor na tomto svete.

Ale som pre nich bremeno. Na príťaž. Som dospelý chlap a stále sa o mňa musia starať. Nezarábam vlastné peniaze, pretože toho nie som schopný. Preto som si želal zomrieť skôr, aby sa toto trápenie neskončilo pre mňa, ale pre všetkých okolo mňa. Nikdy by mi do očí nepovedali, že som im len na príťaž a som si istý, že to tak ani neberú, ale ja vidím v maminých očiach tú únavu. Vyčerpanosť. Je vyčerpaná z toho, že je v jednom kole. Niekedy v práci strávi aj desať hodín a potom ráno príde hneď ku mne do izby. Nemá čas sa ani len vyspať a oddýchnuť si. Bolí ma, že ja som príčinou toho, že nemá voľný čas. Žena v jej veku by už nemusela robiť, mohla by si pokojne užívať dôchodok, ale nikdy mi nedala pocítiť, že som pre ňu len starosť. Vždy ma brala takého, ako som. Nesťažovala sa, že nemá také dieťa, ako majú ostatné ženy. Možno aj kvôli nej som prijal svoju chorobu ako dar. Iste, zo začiatku som bol naštvaný, pretože keď som sa chcel ísť zahrať s deťmi na ihrisko, nechápal som, prečo mi to moji rodičia nedovolia. Závidel som im. A bol som nahnevaný, pretože som vtedy ešte nechápal, že tie veci robia len pre moje vlastné dobro. Som vďačný, že ich mám, dúfam, že niekedy, či už to bude v tomto alebo budúcom živote, im budem schopný všetky tie veci, ktoré pre mňa doposiaľ urobili, odplatiť.

"Ale ako je možné, že mám prednosť? Myslím tým to, že určite sú v poradovníku predo mnou ďalší ľudia, ktorí sú odkázaní na transplantáciu."

"Máš veľmi vzácnu krvnú skupinu, len necelé percento ľudí na Slovensku ju s tebou zdieľa, a keďže je nepravdepodobné, že sa v blízkej budúcnosti objaví vhodný darca, to ťa na poradovníku posunulo dopredu. A tiež prispieva aj skutočnosť, že si relatívne mladý a máš prednostné právo oproti pacientom, ktorí majú, dajme tomu, nejakých šesťdesiatpäť rokov. Ako som vám už spomínal, nemáš dostatok antigénu vo svojich červených krvinkách a kvôli tomu sa považuje tvoja krv za zriedkavú. Má ju len veľmi málo ľudí, ale ty máš šťastie, že práve náš darca mal rovnakú krvnú skupinu. Urobíme ti potrebné vyšetrenia a onedlho ťa pripravíme na sálu."