Jeho srdce ✔

Kapitola 60

Adam

Samozrejme, že som veľmi dobre vedel, kto je. Ako by som mohol zabudnúť na takú tvár? Žiadna amnézia by mi ju nevymazala z pamäte. Chcel som len vidieť jej reakciu. Neviem, asi som sa potreboval ubezpečiť, že jej na mne aspoň trochu záleží. Že tie veci, ktoré mi povedala pred mojím odpadnutím, nemyslela vážne. Správam sa chrapúnsky, nemal by som takto využívať situáciu a klamať jej, ale zabolelo ma, čo mi povedala. Pevne verím, že z nej hovoril len hnev. Konala v amoku. Určite ich tak nemyslela. Ľudia povedia v zápale emócii mnoho vecí, ktoré tak nemyslia. Naozaj som nemal ani len najmenšie poňatie o tom, že ona by mohla byť Oliverovou manželkou. Aká to irónia osudu. Mal som ju pred sebou celý čas a ani som o tom nevedel. V živote by ma nenapadlo, že Tamara je tou ženou na druhej strane. Ktokoľvek tam hore už je, pekne sa na nás dvoch vyvŕšil. Spojil naše cesty a prepojil ich bez nášho vedomia. Od začiatku ma to k nej ťahalo. A teraz už poznám aj dôvod. Spoznalo ju Oliverove srdce? Vyzerá to tak. Inak by som necítil tie neopísateľné a nevysvetliteľné pocity. Vidím na jej tvári zdesenie. Škriabe sa na ruke, ako by na ňu práve prichádzal panický záchvat. Nemôžem ju ďalej trápiť. Som somár, že som s tým vôbec začínal. Zaslúžil by som si facku.

"Tamara, isteže si ťa pamätám, prepáč, nechcel som ťa vydesiť."

"Ty si... taký truľo, Adam," spustila ruku k telu a zhlboka sa nadýchla, "zľakla som sa."

"Chcel som sa zahrať na tú scénku zo Zápisníka jednej lásky, ženy majú ten film predsa rady, nie?" snažil som sa znieť vtipne.

"V tom filme stratila pamäť Allie, teda hlavná hrdinka, žena..."

"Vidíš, každý deň sa učím niečo nové. Ale vážne sa ti ospravedlňujem, len som trochu chcel uvoľniť atmosféru po tej našej hádke," natiahol som ruku a vzal do svojej dlani tu jej.

"Reagovala som impulzívne, hystericky. Proste ma to všetko premohlo, prep..."

"Blondiačik, si v poriadku? Prišla som tak rýchlo, ako som mohla!" vrútila sa do izby kučeravá žena, ktorú som hneď rozoznal. Cyntia sa vrátila.

"Cyntia, ako to, že si tu?"

"Práve som vychádzala z letiska, keď som dostala telefonát z tejto nemocnice oznamujúci, že ťa sem pred pár minútami priniesli v bezvedomí. Som tvoj stav núdze, zabudol si?"

"Nemala si byť na turné?"

"Skončili sme o mesiac skôr. Ochorel nám bubeník, bez neho by nemalo zmysel vystupovať. Sme skupina, vystupujeme v kolektíve. Ale uvítala som ten skorší príchod, strašne si mi chýbal, blondiačik. Keď mi zavolali, umierala som strachom. Prišla som najrýchlejšie, ako som vedela."

"Nemusíš si robiť starosti. Mám len zvýšený tlak, všetko je v poriadku."

"Odpadol si, čo znamená, že nič nie je v poriadku. Nemala som odchádzať, mala som tu ostať a postarať sa o teba." Sadla si na kraj mojej posteli a hladkala ma po ruke.

"Nie si moja opatrovateľka, ale snúbenica. Odpadnúť by som mohol aj keby si tu bola."

"Áno, ale aspoň by som stála pri tebe."

"Ja vám doprajem súkromie. Nechám vás. Skoré zdravenie, Adam. Dovidenia," ozvala sa Tamara a s očami uprenými na mňa sa zdvihla zo stoličky pri mojej posteli. Som korunovaný hlupák všetkých hlupákov. Tak veľmi som sa ponoril do diskusie so Cyntiou, že som Tamaru odignoroval. Na tvári sa jej zjavil zmätený a smutný výraz. Akoby ju moja ignorácia zabolela. Sklamal som ju dnes už po druhýkrát. Ani som jej na to nestihol nič odpovedať, vybehla z mojej izby čo najrýchlejšie sa dalo. Čo je logické, vypočula si konverzáciu s mojou snúbenicou, o ktorej v prvom rade ani nevedela. Neviem, prečo som jej o Cyntii nikdy nepovedal. Tak nejak na túto tému nikdy nedošlo. Niežeby som jej o tom zámerne klamal. Jednoducho som len nepovažoval za dôležité, aby som jej o nej hovoril. Sám som nevedel, či nejakú snúbenicu ešte mám, keď sa mi posledný rok Cyntia vôbec neozývala.