Jeho srdce ✔

Kapitola 41

Tamara

Požiadal ma o stretnutie. Naozaj to urobil. Polhodinu som len civela do obrazovky, neschopná sa čo i len dokopať k odpovedi. Vyslobodil ma až Emin plač. Rýchlo som zaklepla notebook a ponáhľala sa k nej. Dnes som jej plač uvítala. Aspoň mi pomohol nájsť si výhovorku. Nemala som čas mu odpísať, pretože som musela ísť uspokojiť svoje plačúce dieťa. Tretia noc v rade. Už viac nestrpím pohľad na jej utrpenie. Rozplačem sa s ňou. Slzy mi stekajú z tváre a ja ich nedokážem, a vlastne ani nechcem, zastaviť. Priťahujem si jej hlavičku k mojej tvári a hladkám ju, ale moje dotyky a upokojujúce tíšenie nezaberajú. Tento rast zubov je ale poriadna sviňa. A to si vezmite, že sa jej prerezávajú len prvé dva. Aké to bude s celým chrupom? To pri každom jednom bude prežívať takéto muky? Nie som si istá tým, či to zvládnem. Srdce sa mi trhá, keď počujem jej ustavičný plač. Musí ju to neúmerne bolieť. Naštudovala som si, že v šiestich až deviatich mesiacoch sa prerezávajú stredné rezáky, o dva mesiace neskôr bočné a tak ďalej. Avšak stoličky podľa viacerých zdrojov nespôsobujú deťom príliš veľké ťažkosti, pretože sú pomerne malé, čo sa týka veľkosti a tvaru. Dieťa by malo prejsť prerezávaním všetkých dvadsiatich zúbkov do ukončeného tretieho roku života. Najväčšie trampoty im teda asi prinášajú stredné zúbky. Dúfam, že toto obdobie čo najrýchlejšie prejde, nerobí mi dobre, keď je takáto ubolená a utrápená. Má len polroka, to rozhodne nie je vek na zažívanie toľkých bôľov. I keď, všetky deti si tým prejdú, nedá sa tomu zabrániť, je to prežitelné. Azda to spôsobuje väčšie strasti mamičkám, pretože im je ich drobcov ľúto. Keď si to ale vezmeme, deti sú silnejšie ako my dospelí.

Za svoje detské časy prežijú toľko pádov, poudierajú sa, porania a vždy si len trošku poplačú a na druhý deň vôbec zabudnú, že sa im nejaký pád stal. Sú odolnejší a statočnejší ako my. Vedia toho zvládnuť viacej. Len čas ich naučí, že niekedy je ťažšie postaviť sa z toho pádu. Vekom sa starosti znásobujú. Aj tie bolesti a modriny. Pamätáme si veci dlhšie. Nie sme schopní len tak rýchlo zabudnúť. Niektoré veci držíme vo svojich hlavách aj celý život. Naše spomienky sú odrazom prežitých momentov. Ostávajú len zaryté v mozgových bunkách. Ak na nich zabudneme, nie je tu žiadny spôsob, akým by sme ich mohli dostať späť. Ani ja si už nepamätám, ako pôsobili jeho pery na tie moje. Iste, viem, že som zažívala tie najkrajšie pocity, ktoré vo mne planuli pri každom jednom túžobnom pobozkaní, lenže neviem si spomenúť, aké to bolo, keď sa jeho pery dotkli tých mojich. Chcela by som sa za ním rozbehnúť a povedať mu, že potrebujem na prežitie jeho bozky. Myslela som si, že bez neho nedokážem dýchať. Ako by bol moja kyslíková maska, ktorej odňatie vám okamžite spôsobuje zástavu dychu. Bola som o tom presvedčená. A teraz som zistila, že som mu klamala. On síce dodýchal, ale moje pľúca stále fungujú a hrudník sa nadvihuje pri každom nádychu a výdychu.

Som za to na seba nahnevaná. Cítim, že ho zrádzam, hoci sa to úplne vytráca zo zdravej logiky. On by predsa nikdy nežiadal, aby som prestala žiť svoj život po jeho smrti. Ale aj keď to veľmi dobre viem, stále sa na konci dňa cítim ako ten najväčší podrazák a podvodník. Adamovi som povedala, že ho považujem za svojho kamaráta. Ani neviem ako, vyletelo to zo mňa. Bude to však pravda. Nikdy som žiadnych skutočných priateľov nemala, teda keď nepočítame Erika, lenže ten bol v prvom rade Oliverov kamarát. Bola som voči tomu slovu skeptická. Kamarát. Čo to slovo vlastne znamená? Človek, s ktorým nás spája vzájomná dôvera a náklonnosť. Zo začiatku sa niečo také rysovalo medzi mnou a Oliverom. Boli sme spočiatku naozaj len kamaráti, ale ak mám byť úprimná, ja som si stále želala, aby to bolo viac. A keď sme sa dali dohromady, spĺňal rôzne úlohy. Bolo ich nespočetne, bol mojou spriaznenou dušou, dôverníkom a najlepším kamarátom. Vedeli sme sa pozhovárať o všeličom možnom. Nezavládlo ticho signalizujúce, že okruh možných tém na preberanie sa minul. Učili sme sa o sebe nové veci každý jeden deň. A pri Adamovi mám z nejakého dôvodu pocit, že by sa mohol stať mojou bútľavou vŕbou. Hoci na druhú stranu, nestal sa ňou už? Znie to nepochopiteľne, ale nadobudla som dojem, že keby som sa o neho potrebovala oprieť, nastavil by mi svoje plece. Popravde, nikdy mi to so ženami nešlo dobre. Nevedela som sa s nimi zhovárať. Už v škôlke som sa radšej obklopovala opačným pohlavím. Som divná?