Jeho srdce ✔

Kapitola 37

Tamara

Včerajšia noc bola náročná. Po jednej z ďalších konverzácii s anonymom sa Em prebudila tesne pred polnocou a obidve sme nezažmúrili oka celú noc. Začínajú sa jej prerezávať zúbky, neustále plakala a ja som sa cítila totálne bezmocná. Mohla som sa len nečinne prizerať jej neutíchajúcemu plaču, od ktorého začínala pomaly zachádzať. Do tváričky akoby zmodrela a vrieskala na plné hrdlo. Vyľakala ma. Ruky sa mi triasli a kolená podlamovali. Vzala som si ju do náručia a prechádzala sa s ňou z jedného kúta do druhého, nič nepomáhalo. Posledné dni nadmerne slintala a bola akási podráždená, tušila som, že prerezávanie mliečnych zúbkov sa blíži, ale je pre mňa týraním vidieť ju v takýchto bolestiach. Najradšej by som jej bolesť preniesla na seba. Pokojne by som sa obetovala, ak by som nemusela ďalej počúvať ten jej srdcervúci plač. Nechcem ju vidieť v bolestiach. Žiadna matka si neželá vidieť svoje dieťa trpieť. Ďasná má opuchnuté, pričom sú úplnej sýtočervenej farby a v mieste tlačiaceho zúbku sa jej objavili biele bodky. Ihneď, ako som si to všimla, volala som jej pediatričke, ale ona ma chvalabohu ubezpečila, že to nie je nič nezvyčajné.

Čítala som, že niektoré deti si prejdú rastom mliečnych zubov bez komplikácii. Ani si nevšimnú, že sa v ich ústočkách niečo deje. Tak veľmi som si želala, aby mala Em rovnaké šťastie. Ale u každého dieťaťa je tento proces individuálny. Len sa modlím, aby to čím skôr prešlo a Em bola opäť šťastná a pokojná, ako bola už od začiatku jej narodenia. Je asi to najdokonalejšie dieťa, aké si každá matka na tejto zemi môže želať. Za tých šesť mesiacov jej života plakala len párkrát, aj to by sa dalo zrátať na prstoch dvoch rúk. Je harmonické bábätko. Mama mi hovorila, že som bola podobná. Možno to po mne zdedila. Snáď už viac mojich hrozných vlastností nezdedí. Mojím prianím je, aby sa podobala Oliverovi. Bol lepším človekom, lepším manželom, lepším kamarátom, bol proste lepší vo všetkom. Nechcem, aby moja dcéra robila rovnaké chyby ako jej mama. Chyby sú ľudské, ale ja som ich robila dennodenne a neuvedomovala si ich. Bola som voči ním slepá.

Ešte dnes mám v hlave jeho výraz, keď som mu prezradila, že bude otcom. Po prehliadke u môjho doktora, ktorý mi s istotou potvrdil, že som znovu tehotná, som sa ponáhľala domov. Keď sme sa ráno lúčili, pýtal sa ma, či mám dnes v pláne niečo špeciálne. Ja som mu len bezočivo odpovedala, že ani nie, len obyčajný a normálny deň v práci. Vysadil ma pred reštauráciou a len čo som ho videla zabočiť za rohom, privolala som si prvý taxík, ktorý mi prišiel pod ruku a utekala do ordinácie. Mala som objednaný termín, keď som prišla, hneď ma zavolali z čakárne dovnútra. Bola som nervózna. Klepala som nohou a premýšľala o všetkých možných a nemožných veciach. Hlavou mi lietalo tisícky myšlienok, hoci som si urobila doma aspoň desať tehotenských testov, stále som o svojom tehotenstve nebola presvedčená. Pokúšali sme sa predsa tri roky a vždy to dopadlo neúspešne. Nemohla som si dovoliť opäť si niečo domýšľať. Mať znovu falošné nádeje, ktoré skončia sklamaním. Bola som z toho celého procesu deprimovaná. Prestala som dúfať. A to ma na tom všetkom štvalo najviac. Zmieriť sa s takou skutočnou, že vám nie je dopriate byť matkou, to je... je to ťažká skúška. Žiarlila som na všetky tie ženy, ktorým bolo dopriate byť matkami. Niektoré si to vôbec ani nezaslúžili. Nikdy som nechápala, ako sa môže niekto svojvoľne rozhodnúť o tom, že opustí vlastné dieťa. Podpíše papiere týkajúce sa adopcie a ďalej sa o neho nestarajú. Prenesú zodpovednosť na niekoho iného. Len tak. Ako by to bola tá najjednoduchšia a najlogickejšia vec na svete. Ako keby ich dieťa nebolo živý tvor pochádzajúci z ich vlastnej DNA, ale len nejaká handra. Proste sa ho zbavia, ako keby pre nich nikdy nič neznamenalo. Ako je niečo také možné?

Dobre, možno u nejakých pubertiačok sa dá pochopiť, že sú zo svojho tehotenstva vystrašené. Sú mladé, nevedia sa postarať ani sami o seba, sú tiež len deťmi. Lenže keď vo vás to dieťa rastie celých tých deväť mesiacov, nosíte ho pod srdcom, zacítite jeho kopanie alebo sa započúvate tlkotu jeho vyvíjajúceho srdiečka, niečo sa vo vás, dokelu, musí pohnúť. Ako môžete byť aj napriek týmto veciam ignoranti? Áno, dieťa sa môže stať chybou, ale bude to tá najkrajšia chyba, akú ste kedy urobili. Navždy vám bude pripomínať, že sa vyvíjala vo vás. Vznikla z vás. Ja som si priala stať sa matkou zo všetkého najviac, ale nedarilo sa. A keď sa to v to ráno podarilo, povedala som si do tretice všetko dobré. Utekala som domov, vyzliekla zo seba kabát, ktorý som sa ani nenamáhala zakvačiť na vešiak v predsieni, hodila som ho na zem a bežala do kuchyne. Nezamýšľala som sa nad tým, čo robím. Spracovala som si cesto, vytvorila marcipán z penových cukríkov a pustila sa do pečenia. Bola som doma sama, Oliver bol v práci, ale v tej chvíli mi to vyhovovalo. Musela som ho prekvapiť niečím špeciálnym. Možno si teraz poviete, že z toho robím veľkú vedu a možno je to aj pravda, ale nezáleží na tom. Pretože pre nás dvoch to bola veľká veda. Znovu sa mi podarilo otehotnieť. To je ten najkrajší darček, aký som mohla kedy dostať.