Jeho srdce ✔

Kapitola 90

Adam

Benátky. Dávidova vysnívaná destinácia. Povedal mi, že jeden z nás sa tam určite raz dostane. Sľúbil som mu, že splním jeho želanie a svoje slovo teraz dodržím. Neviem, čo ma na tom cestovaní stále tak odrádzalo. Netúžil som spoznávať svet, vystačil som si už s tým poznaným, ktorý som mal dobre naštudovaný. Asi som sa bál urobiť krok do neznáma. Spoznania ľudí, ktorí by hovorili inou rečou ako ja. Ale najhlavnejšie spočíval môj strach z odlúčenia od mojich blízkych. Uznajte, nie je strašidelné uvedomiť si, že vaša matka je vzdialená stovky kilometrov a nemáte príležitosť k nej len tak pribehnúť? Naviazal som sa na svojich rodičov, pretože väčšinu môjho života tvorili okruh mojej najbližšej rodiny. Nevedel som si predstaviť, aké to bude, keď ich každý deň nebudem môcť mať na očiach a zbehnúť si len tak bez námahy po radu. Možno to bola chyba. Každé vtáča musí jedného dňa vyletieť z hniezda. U mňa nastal čas rozprestrieť krídla práve teraz. Bude náročné povedať im, že o niekoľko mesiacov už v tomto dome bývať nebudeme, ale je to rozhodnutie, ku ktorému sme s Tamarou dospeli spoločne. Ako skutočný zasnúbený pár. Nepopieram, že sa mi nebude odchádzať ťažko, prežil som v tomto meste, štáte, celý svoj doterajší život, narodil som sa tu, vyrastal, získal nové srdce a našiel lásku svojho života, ale pri spätnom pohľade si nemyslím, že to bolo len týmto miestom. Podľa môjho názoru by sa všetky tieto udalosti stali aj keby bývam na druhom konci sveta.

Otvoríme si spoločný hotel. Aj táto vec bola na mojom zozname snov, ale ak mám byť úprimný, nikdy som nepredpokladal, že by sa mohol premeniť na skutočnosť. V poslednom čase som na to vôbec nemyslel, nejak mi to pritom všetkom, čo sa odohrávalo, vypadlo z hlavy, ale keď mi Michal oznámil tú správu o opustenej budove v prístupnej cene, opäť sa to ku mne všetko vrátilo. A keď ma potom Tamara podporila a vnúkla mi myšlienku našich malých drobcov pobehujúcich po recepcii, šantiacich a bezstarostných, bolo vymaľované. Vybudujeme ho vlastnými rukami. Bude to naše spoločné dielo, ktoré tu po nás dvoch ostane niekoľko rokov. Zanecháme ho našim deťom. Bolo by krásne, keby sa dedilo a tradovalo z pokolenia na pokolenie. Znovu začínam myslieť vo veľkom. Asi by som mal krotiť entuziazmus, lenže ja viem, že my s Tamarou zvládneme všetko. Nezastaví nás nič. Keď sme spolu, sme milionkrát silnejší. Je mojím magnetom, vodičom a prívodom energie. Môj osobný energetický nápoj bez známok kofeínu. Sú nám naklonené všetky hviezdy. Ani neverím tomu, že je to realita. Ako keby sa mi zaradom plnili všetky priania. Aj tie, o ktorých som si kvôli svojej chorobe zakázal snívať.

Narodí sa nám chlapec. Budem otcom chlapca. Popravde stále mi to nejako nedochádza. Avšak cítil som to. Môj vnútorný pocit mi stále nahováral, že budeme mať syna, ale keď som to dostal takto oficiálne potvrdené, premohlo ma to. Pozeral som sa len na modré vnútro prekrojenej torty a nedokázal udržať slzy. Dojalo a rozcítilo ma to. O niekoľko mesiacov príde na svet. Bude sa na mňa podobať? Alebo zdedí niečo z oboch? Aj Em sa mi čoraz viac podobá na Tamaru. Deti sa menia. Niektoré vyzerajú úplne inak ako pri narodení. Priam by ste povedali, že dieťa z fotky je úplne iné, ako to, na ktoré sa pozerajú. A to je na tom to krásne. Po narodení sa im formuje identita, základné črty, ktoré sa postupom času uceľujú a stávajú sa rozpoznateľnejšími. Ja si však myslím, že človek sa nedá rozoznať len výzorovo, ale aj povahovo. Niekto ma charakteristické vlastnosti, pre ktoré je nezameniteľný. Aj keby hneď prešiel kompletnou plastickou operáciou, ľudia v jeho okolí by ho boli schopní rozpoznať podľa povahových čŕt. Neujde pred nimi ani po zmene imidžu. Charakter sa totiž voperovať nedá. Aspoň zatiaľ nie. Ľudská psychika je zložitý mechanizmus. Predstavuje malé špicaté kolieska, ktoré usilovne pracujú ako stroje v továrňach, ale aj tie je niekedy potrebné skontrolovať, urobiť údržbu, znovu spojazdniť a dať do prevádzky. Avšak so psychikou je to náročnejšie, pretože v nej si sami musíme určiť, či sa nachádzame v bode potrebnom pre údržbára. Ona nám len môže vysielať signály, je na nás, či sa ich rozhodneme brať na vedomie, alebo zámerne prehliadať, pretože si nemôžeme dovoliť byť na chvíľu mimo prevádzky. Ideme na plné obrátky a keď sa dostaví syndróm vyhorenia, nadávame. Ten sa však nikdy nedostaví bez predchádzajúcich znamení. Nepríde len tak z ničoho nič. Upozornenia sa objavujú, ale keď si ich nevšímame a na chvíľu sa nezastavíme, stane sa niečo horšie. Naša psychika už nebude zrelá na údržbu, ale na úplnú a dlhú opravu, ktorá môže trvať niekoľko mesiacov ba aj rokov.