Jeho srdce ✔

Kapitola 68

Adam

Otec mi nasadil chrobáka do hlavy. Uznávam, má pravdu, nie je spravodlivé vodiť takto Cyntiu za nos. Zaslúži si plnú pozornosť, nie sa o ňu deliť s inou ženou. Ale jednoducho to nejde. Neviem svoju koncentrovanosť obrátiť len k nej, pretože mi Tamara chýba. Správam sa egoisticky. Nie je to k nej spravodlivé. Ešte nikdy som voči sebe necítil takúto nevraživosť a odpor. Dovolil som môjmu srdcu podľahnúť inej žene. Pustil som sa do nebezpečnej hry, ktorej následky nebudem niesť sám. Zasiahne to aj ľudí, na ktorých mi záleží. Vedel som, do čoho sa to púšťam. Od samého začiatku pre mňa znamenala viac, ako som si pripúšťal. Moje srdce bije dvakrát tak rýchlejšie, keď ju vidím. Netrpezlivo som v obchode čakal na odbitie dvanástej hodiny, aby som sa mohol ísť vyvetrať na vzduch. Dusím sa vo vlastnom vnútri. Sužuje ma neopísateľná úzkosť a každým dňom rastie do nadrozmerných veľkostí. Trápim sa. Neviem, ako dlho to takto ešte vydržím. Ako dlho dokážem predstierať, že som v úplnom poriadku. Pretože nie som. Minulý rok ma zabíjalo moje srdce, pretože prestávalo pracovať. Dnes ma zabíja znovu, len teraz z úplne iných dôvodov. Táto bolesť je psychického rázu. Ani transplantácia by nepomohla. Správam sa k svojmu telu bezohľadne, bedákam a tvárim sa, že moje strasti sú väčšie, ako u ostatných ľudí. Prechádzam si niečím takýmto po prvýkrát. Neviem, ako sa mám správať. Nepoznám to najprávnejšie riešenie, ktoré by vyhovovalo všetkým a nikomu neublížilo. Ako už povedal otec, nedá sa vyhovieť všetkým. Lenže ako mám ublížiť osobám, ktorých milujem celou svojou bytosťou? Radšej by som spôsobil bolesť sebe, ako im dvom. Nechcem, aby si Cyntia myslela, že som obyčajný záletník, ktorý strieda partnerky ako na bežiacom páse. Neželám si v jej očiach vyzerať ako typický chlap, ktorému nezáleží na dodržaní sľubu. Keď som si pred ňou kľakol na koleno a vyslovil tú otázku, myslel som to smrteľne vážne. Nikdy by som jej na prst nenastokol prsteň, ak by som si ju skutočne nemienil vziať. V súčasnej dobe sa moje myslenie zmenilo.

Nasávam vzduch do svojich pľúc a očakávam úľavu, ktorá neprichádza. Zdá sa, že môjmu utrápenému svedomiu by nepomohol ani ten najčistejší vzduch na Islande. Prechádzam sa bez nejakého jasne stanoveného cieľa. Nesledujem, kam to idem, len potrebujem zamestnať svoje nohy. Šuchocem nimi a kopem do farebných popadaných listov. Počujem ženský hlas, po ktorom sa rýchlo otáčam. Delí nás trávnatý porast vysokého plotu, ale mám na ňu úžasný výhľad. Usmieva sa. Stojí pri nej chlap, tuším, že som ho už mal príležitosť vidieť v kostole. Nevšimla si ma. Prechádzajú sa, on tlačí Emu v kočíku. Nikdy som nepociťoval takúto spaľujúcu žiarlivosť vo svojom vnútri. Ja chcem byť na jeho mieste. Má právo stáť v ich blízkosti a rozprávať sa s ňou. Nenútene. Bez zbytočných drám. Nahradila ma? Predsa som len nahraditeľný. Strach zo zabudnutia sa razom stáva živší. Nie, nie, Adam. Čo to hovoríš? Môže sa kamarátiť, s kým len chce. Má slobodnú vôľu. Neprislúcha mi nárokovať si mať v jej živote dôležitejšie postavenie. Je oprávnená mať druhých kamarátov. Zaslúži si mať pri sebe milión osôb, ktoré jej budú robiť spoločnosť. Ak tým človekom nemôžem byť ja, tak nech. Hlavne, že pri nej niekto stojí a vyčaruje jej úsmev na tvári. Ten dokonalý ľubozvučný smiech, ktorý napĺňa moje vnútro pocitom tepla a spokojnosti. Akoby mal zázračnú schopnosť uzdraviť každý jeden bôľ. Stala sa mojou medicínou. Prospievala mi. Mala blahosklonné účinky. V žiadnom prípade nemala nič spoločné s drogou. Nemala na mňa negatívny vplyv. Ja hlupák som ju nechal ísť. Preklínam sa za to.

Čo má človek urobiť, keď nevie dôjsť k rozhodnutiu? Nepamätám si, že by som bol v minulosti nerozhodným. Ale na druhú stranu som sa nikdy nenachádzal v takejto situácii. Miloval a chodil som len s jednou ženou. Nemám mať odkiaľ skúsenosti. O veciach lásky a jej fungovania neviem absolútne nič. Som z toho jeleň. Je zvláštna. Príde ani neviete ako. Rodí sa postupne bez vášho vedomia, hoci podvedome ju určitým spôsobom vnímate. Priateľstvo s ňou som neinicioval s postranným úmyslom. Tobôž nie s myšlienkou, že by som k nej o rok neskôr mohol cítiť niečo oveľa silnejšie. Chcel som jej len podať pomocnú ruku a ubezpečiť ju, že na tomto svete nie je sama. Kto príde zachrániť mňa? To dokážem len ja sám. Nikto ma nevyslobodí z týchto ubíjajúcich myšlienok. Zoviera mi hrdlo pri pomyslení, že s ňou už nikdy neprehovorím. Nikdy? Má to slovo nejaký špecifický význam? Pôsobí odradzujúco s nepekným podtónom. Ale v určitom význame sa ho dá chápať aj pozitívne. Ako napríklad, už nikdy sa nedotknem alkoholovej fľaše. Počuť takéto slová u človeka bojujúceho s alkoholizmom musí byť jedna báseň. V mojom prípade ale nevyznejú vôbec priaznivo. Maximálne sa mi tak chce kričať a plakať. Sú tým, čo som hľadal. Mojím malým kúskom raja na zemi. A nebolí ma to, že má pri sebe iného muža, skôr ma drtí fakt, že vyzerá byť šťastná aj bezo mňa. Možno to vyznie detinsky, ale nechcem byť pre nich nepodstatný. Nezáleží mi viac na tom, ako sa na mňa pozerajú druhí ľudia, ich zmienku o sebe nezmením, ale je pre mňa dôležité, aby som pre nich znamenal aspoň niečo. Rok nie je tá najdlhšia doba, ale ani najkratšia. Nemôžete sa s niekým stretávať jedenásť mesiacov a predstierať, že ho nepoznáte, nie? Mala moja prítomnosť pre ňu nejaký význam? Alebo ma akceptovali len zo slušnosti? Votrel som sa k nej na lavičke v parku. Možnože sa nepriplietla do cesty ona mne, ale ja jej. Mala pocit, že ju do niečoho tlačím? Pociťovala z mojej strany nátlaky, ktoré jej nedovoľovali slobodne dýchať? Pozerám sa na ňu cez ten plot a každým krokom sa vzďaľuje z môjho dohľadu. Nemal som príležitosť pozhovárať sa s ňou, ale vidieť ich mi stačilo.