Jeho srdce ✔

Kapitola 72

Adam

Nepamätá si. Isteže nie. Moje predpoklady sa vyplnili. Hovoril z nej alkohol. Nemá ma rada takým spôsobom, akým mám rád ja ju. Skrátene, nemiluje ma, som pre ňu len kamarát. Nevadí. Ja to zvládnem. Možnože je lepšie, že si na to nepamätá, pretože v tom prípade by si pamätala aj môj nadšený a očakávajúci výraz a všetko by jej došlo. Spýtala sa ma, či povedala niečo ponižujúce. Odpovedal som jej nie, nebolo to klamstvo. Na tom, čo mi včerajšiu noc povedala, nebolo nič, za čo by sa mohla hanbiť. I keď tie slová nemyslela vážne, miloval som počuť ich z jej úst. Snažil som sa bojovať s týmito citmi. Dostať ju zo svojej hlavy a urobiť šťastnou inú ženu. Bol som odhodlaný vkročiť do manželstva so Cyntiou, ale nemalo by to dlhú životnosť. Nedokázal by som sa pretvarovať tak dlho a obaja by sme boli nešťastní. Som rád, že sa to pred mesiacom skončilo. Cyntia si zaslúži muža, ktorý ju bude niesť na rukách. Ktorý bude ochotný presťahovať sa kvôli nej aj na kraj sveta. Ja som bol tým mužom. Už ním však nie som. Neviem, azda tá láska nebola až tak silná, ako som si myslel. Nezmizla z jedného dňa na druhý, ale chrabla. Otupela. Tamara je v súčasnej dobe prvá vec, na ktorú myslím po prebudí a posledná pri zaspávaní. Stala sa stredobodom môjho vesmíru. Je ako moja Teória veľkého tresku, spočiatku bola malým bodom, ktorý sa postupne rozšíril a rozširuje sa aj naďalej. Ponúkla mi Oliverove oblečenie. Nebol som si istý tým, či je správne obliecť sa do nich. Patrili jemu. Nosieval ich každý deň do práce, keď bol ešte zdravý a žil. Keď bol stále po Tamarinom boku. Nechcel som jej priviesť späť smutné spomienky, ktorými by som jej pripomenul, že tu nie je. Navrhla mi to sama, čiže to chcela. Z vlastnej vôle mi ponúkla šatstvo svojho manžela, akceptoval som ho vďačne. Vyzerám v ňom trochu zvláštne. Ja sa radšej obliekam do tričiek s rôznymi motívmi, košele so stojačikmi sú na môj vkus príliš seriózne. Proste to nie som ja. Možno som vo vnútri stále len chlapec, ktorý miluje obrázkové tričká. Znie to detinsky, však? Asi som detinský. Aj ženy by pravdepodobne dali prednosť mužovi v elegantnej košeli ako obrovi oblečenom v tričku s Batmanom. Je ňou aj Tamara? Hádam nie.

"Pristane ti. Padne ti ako uliate."

"Operiem ho a zajtra ti ho okamžite vrátim."

"To nemusíš, tebe sa zíde viac," usmiala sa na mňa a na barový pult položila tanier s raňajkami.

"Patrili Oliverovi, nebolo by správne, ak by som si ich nechal."

"Tú košeľu na sebe nikdy nemal... nestihol to."

"Prepáč, ja, mrzí ma to..."

"Nemusíš sa ospravedlňovať, nemohol si to vedieť. Urobíš mi radosť, keď si ju necháš."

"Dobre, ak ťa to poteší, potom veľmi pekne ďakujem."

"Pripravila som ti raňajky. Nie je to nič komplikované, ale na viac som sa nezmohla. Dúfam len, že máš rád avokádovú pomazánku. Viem, že si jedlá nemôžeš soliť, takže je to taká zdravšia alternatíva."

"Nemusela si si robiť starosti," odpovedal som s úsmevom, ktorý som po jej slovách nemohol skrývať. Myslela na mňa a pripravila mi raňajky, ktoré vyhovujú môjmu jedálničku. To je viac, než by som si mohol želať. Zjedol by som hocičo vytvorené jej rukami. Aj keby mi rovno prestrela neuvarenú a nevykostenú rybu. Som blázon. Určite vyzniem ošúchane a trápne. To s vami láska robí. Núti vás hovoriť klišoidné veci, nad ktorými by ste predtým prevracali očami a ohŕňali nosom.

Keď ste nikoho nemilovali, tento pocit logicky poznať nemôžete. Rovnako tak sa ani nemôžete vžiť do myslenia chorého, keď ste zdraví ako rybičky. Pre to, aby ste určité veci chápali, musíte ich najprv zažiť na vlastnej koži. Nedá sa niečo pochopiť, keď to nemáme odskúšané. Nikdy sa tak úplne nedokážeme vžiť do roly toho druhého, pretože nemáme poňatia o tom, čo im prechádza hlavou. Povedať niekomu viem, čo cítiš, je asi tá najväčšia drzosť v dejinách. Nevieme. Hádame. Snažíme sa byť empatickí, ale v skutočnosti jeho pravé emócie nikdy neprenesieme do svojho tela. Pri žiali druhého môžeme cítiť súcit, ale ak sme si nikdy ničím podobným neprešli, nedokážeme odhadnúť, aký ubíjajúci smútok dokáže byť. Depresia. Pre mnohých nepochopené územie. Niektorí sa jej dokonca vysmievajú a na ľudí trpiacich touto pliagou nechápavo krútia hlavami. Myslia si, že nie je závažná. Že je to len obyčajný výmysel, ktorý ľudia používajú, keď práve nemajú náladu a nevychádzajú z postele. V skutočnosti je to zákerná choroba, ako všetky iné choroby na svete. Je to choroba mysle a duše. Predstavuje čiernu dieru, ktorá postupne vysáva z človeka život ako vysávač. Svoju trubicu má pevno prisatú a saje, kým nedosiahne svoj cieľ. Zlynčovanie. Kruto a bezprávne zabíja všetky šťastné bunky až to dôjde k tomu, že nám žiadne neostanú a všetko, čo máme, je nechuť. Nechutenstvo pohnúť sa a stiahnuť hore žalúzie, aby sa do našej izby dostalo svetlo. Nepoznáme ho. Svetlo sa vytratilo a nahradila ho tmavá temnota bez okien, z ktorých by mohli vykúkať žiarivé lúče. Dostaneme sa do bodu, kedy ďalej nevládzeme jestvovať. Nemáme sily na žitie a uchyľujeme sa k činom, ktoré majú fatálne následky. Nezvládneme premýšľať nad tým, že by sme svojím sebeckým správaním mohli poškodiť aj druhým, pretože depresia nám viac nedovoľuje vidieť. Nevidíme absolútne nič, len tú príšernú tmu, ktorej vlákna sú rozptýlené po celej našej osobnosti. Zvierajú nás okolo krku ako had a vycuciavajú z nás život. Stávame sa bezduchými a prázdnymi schránkami. Dýchame, ale život sa od nás odvrátil. Nevidíme východisko. Cesta späť už neexistuje. Stopy, ktoré sme po sebe zanechávali, zmyl dážď a je nemožné ich nasledovať. Všetci máme v sebe svetlo a tmu. Na čom záleží je to, na ktorú stranu sa prikloníme. Tá je tou, ktorou skutočne sme.