Jeho srdce ✔

Kapitola 57

Tamara

Niečo sa Adamovi musí uznať, nechýba mu odvaha. Nerátala som s tým, že budem na tejto svadbe tancovať. Tobôž nie, že budem tancovať slaďák s ním a ešte k tomu všetkému si to budem aj užívať. Dobre, tak tancovanie je prehnaný výraz. To, čo práve teraz stvárame, má od tancovania ďaleko. Len sa pohybujeme pomaly do tónov hudby a prekračujeme z nohy na nohu. Svoju ruku má zasadenú tesne pod mojou lopatkou, všímam si, ako dáva pozor, aby náhodou nezašiel ani len o milimeter ďalej. Mám ruku v jeho dlani. Je príjemná na dotyk. Taká hebká a teplá. Musím priznať, že tá moja sa v tej jeho obrovskej stráca. Je dvakrát tak veľká. Nepozerám sa mu do tváre, z časti aj kvôli tomu, aby si nevšimol môj vyjavený výraz. Som zaskočená. Ale takým tým príjemným spôsobom. Jeho náručie pôsobí upokojujúco. Aj Em sa cíti v tomto trojitom monotónnom tanci príjemne. Moje srdce začína biť rýchlejšie každou uplynulou sekundou. O malú chvíľu sa táto pesnička skončí a ja budem povinná čeliť jeho pohľadu. Bude to medzi nami trápne? Ale čo to vôbec hovorím. Videl ma pri mojom samovražednom pokuse a ani to medzi nami nič nezmenilo. Vlastne klamem, od toho dňa sa zmenilo všetko. Keby mi niekto pred siedmimi mesiacmi povedal, že ho budem sprevádzať na svadbe jeho kamaráta a že dobrovoľne prijmem jeho ponuku do tanca, asi by som mu povedala, že mu preskočilo. A pozrite sa na nás teraz. Dostali sme sa do bodu, kedy takéto veci viac nie sú tabu. Ani neviem, ako sa mám ohľadom tejto novonadobudnutej skutočnosti cítiť. Asi by som sa mala tešiť, nie? Viem, že pred pár mesiacmi by som nebola schopná vkročiť do miestnosti plnej cudzích ľudí. Ovládla by ma panika. Šalela by som. Ale z nejakého prípadu si tieto rušivé elementy nevšímam. Niežeby som bola z tohto veľkého davu ľudí nadšená, ale keď som pri ňom, dokážem sa cez to preniesť. Navyše je ohľaduplný. Nemusela som mu povedať, že sa v blízkosti veľkej masy ľudí necítim komfortne, vycítil to sám a priviedol nás do záhrady, kde vládne pokoj. Stojíme tu len my traja. To je presne to, čo by som si želala. Odhadol to sám. Nepotrebuje popostrčenie. Pravdepodobne sa z nás stali takí tí kamaráti, ktorí sa nachádzajú vo filmoch a vedia o sebe všetko. Alebo lepšie povedané, poznajú aspoň tie podstatné veci.

"Ďakujeme za tanec," prehovorím na neho po dohraní pesničky.

"Poďakovanie patrí vám," pozrel sa mi do očí a nesmelo zložil ruku z môjho chrbtu. Nebudem klamať, pokojne by ju tam mohol mať položenú aj dlhšie, neprekážalo mi to ani trochu. Lenže vyznelo by čudne, keby som to vyslovila nahlas. Navyše pesnička sa skončila, nemá žiaden dôvod na to, aby ju tam mal aj naďalej. Vyzval nás do tanca, ale s pomalou pesničkou nerátal. Som si zaručene istá tým, že toto v pláne nemal. Zaujímalo by ma, prečo sa k tomu odhodlal. Bolo to len zo slušnosti? Aj keby, je to jedno. Nič to nezmení na fakte, že sa zachoval ako džentleman. Videl, že sme takmer jedinými netancujúcimi hosťami pri stole a chcel to zmeniť. Občas je vážne nechutne dobrý človek. Prajem si byť taká, ako on. Keby si mám vybrať jednu vzorovú mužskú postavu, myslím, že by to bol práve Adam. Pripomína mi svojím správaním Olivera. Aj keď som si to nechcela priznať, majú podobné vlastnosti. Rovnako starostliví, želanie si svetového mieru. V tomto negatívnom svete je odľahčujúce vedieť, že medzi nami stále žijú, žili, osoby, ktoré nie sú skazené. Je to raritou, ktorú nájdete v dnešnej dobe len veľmi ťažko. Ja mám to šťastie, že poznám dve také osoby.

"Asi by sme mali ísť zablahoželať manželskému páru," vykročila som smerom k prebiehajúcej oslave a Adam ma nasledoval.

"Michal a Mirka dnes budú mať gratulantov až-až."

"To je tak nejak logické, keď tu majú pozvaných toľko hostí."

"Myslíš, že to všetci myslia vážne?" zaskočil ma svojou otázkou.