Jeho srdce ✔

Kapitola 32

Adam

Opäť vyzerala stratene. Videl som na jej tvári rovnaký výraz, ktorý mala aj keď stála na tej ceste. Bola vystrašená a zlomená. Otočila sa a prebárala sa davom ľudí. Ako keby bola v bludisku a hľadala východ. Východ, ktorý by jej umožňoval odčleniť sa od ďalších ľudí. Mal som neuveriteľne nutkanie chytiť ju do náručia a hladiť ju. Upokojovať ju a povedať jej, že všetko bude v poriadku. Že to zvládneme spoločne, pretože som odhodlaný stáť pri nej dokedy mi to budú sily umožňovať. Nepustil by som ju, dokým by sa znovu nevrátila k tej Tamare z lavičky. Má v sebe viac tvárí. Je prepoltená. Jedna je usmievavá a výrečná Tamara, tá druhá je opustená a zlomená žena, ktorá sa stráca. Otázkou je, v čom sa stráca. V tomto živote alebo vo vlastnom tele? Možno sa celý čas len pretvarovala. Schovávala v sebe tú zlomenosť, ale niekedy dokáže vyjsť znovu najavo, aj keď sa ju všemožne snažíme v sebe utláčať a nahovárať si, že už sme v poriadku. Kríza zažehnaná. Klameme samých seba, alebo len nechceme dávať najavo, že sme sa ešte nedali kompletne dohromady. Je to jej prípad?

Nepovedal som nič. Mlčal som a tváril sa, že sa na tom námestí nič nestalo. Nechcem jej to predhadzovať pred oči. Nadobudol som dojem, že sa za to hanbí. Upierala oči do zeme a ani raz sa na mňa skutočne nepozrela. Ostýchala sa. A ja nie som taký bezcitný, aby som jej ten neúspech pripomínal. Hoci, povedzme si pravdu, má dovolené zakopnúť a už vonkoncom nemusí cítiť pocity zahanbenia. Nikdy by som ju kvôli ničomu nesúdil. Neviem, prečo som na ňu tak naviazaný, desí ma to, ale nechcem byť zdrojom jej smútku. Má starosti, s určitosťou ju trápi niečo veľké a bolestivé, kto som ja, aby som jej ešte sypal soľ do rany? Nemám na to najmenšie právo. Aj Bendžimu som nakázal, aby sme sa k tej veci viac nevracali. Aby sa jej nepýtal žiadne otázky, ani si ju nedoberal. Zháčil som sa, keď som ju z ničoho nič videl takú vyplašenú, ako sa od nás vzďaľuje. V jednej chvíli stála pri nás a pozerali sme sa na stromček, v tej druhej jej už nebolo. Asi aj viem, prečo odišla. Keď sme tam dorazili, nebol tak okrem nás štyroch nikto iný. Ľudia sa však postupne začínali zhromažďovať, prekrikovali sa, niečo si medzi sebou hovorili, nevládol tam ďalej už ten kľud, ktorý sme si užívali. Nemá rada preplnené priestory. To je ďalšia položka, ktorú som sa o nej dozvedel.

Kto jej tak veľmi ublížil? Záleží mi na nej. Nie len tak okrajovo, ale z hĺbky duše si prajem, aby v nej prevládala už len tá prvá Tamara. Tá, ktorá rada pečie, zhovára sa so mnou a usmieva sa na mňa. A odpovedá s radosťou na Bendžiho otázky. Keby to bolo na mne, nikdy viac by sa na jej tvári neobjavili známky smútku a zraniteľnosti. Ja viem, že to k životu patrí tiež, ale u nej tieto pocity nechcem. Prirástla mi k srdcu. Chcel by som jej pomôcť. Podať pomocnú ruku kedykoľvek by to potrebovala, ale nie som si istý, že je náš vzťah až na takej úrovni. Kriste. Aký vzťah? Žiadny medzi nami nie je. Ľúbostný, dokonca ani ten kamarátsky. Nechce sa mi zveriť so svojimi osobnými strasťami. A to rešpektujem. Nemám právo do nich zasahovať. Veď ani len nepoznám jej priezvisko. Neviem, koľko má rokov, kam chodila do školy a či bolo jej snom stať sa kuchárkou už od malička. Takéto veci by o sebe kamaráti mali vedieť. Možno sa náš vzťah nedá presne opísať, nemá jednoznačné pomenovanie a značku, ale nie je mi ľahostajná. A keď vám niekto nie je ľahostajný, znamená to, že s ním v nejakom vztyku chcete byť. Prajete si stať sa jeho dôverníkom. Moje srdce vždy poskočí, keď zbadám jej úsmev. Doslova urobí v mojej hrudi kotrmelec od šťastia. To nemôže byť náhoda, nie?

Ale ja dokážem byť trpezlivý. Som predsa pacient so zlyhávajúcim srdcom. Keby som nemal trpezlivosť, kde by som teraz ležal? Pravdepodobne v márnici alebo v truhly zakopaný pod zemou. Počkám si na jej odpovede. Doprajem jej toľko času, koľko si len zažiada.

"Čo myslíš, prečo odtiaľ zmizla ako šialená?" vyrušil ma z myšlienok Bendži a založil si ruky do vreciek.

"Nie je šialená!" vyhlásil som trochu hrubšie, ako by sa patrilo.