Jeho srdce ✔

Kapitola 16

Adam

Dovolila mi ju odprevadiť. Tentoraz som nekráčal v diaľke za ňou, ale skutočne popri nej. Hoci z toho nebola nadšená. Ale nemohol som ju ísť nechať domov samu. Nebola v dobrom stave, najradšej by som ju odviezol do nemocnice, nech sa na ňu niekto pozrie. A hoci mi povedala, že si už viac ublížiť nechce, neverím jej. Ľuďom v depresii ani veriť nemôžete. Ubezpečia vás, aby ste sa o nich nestrachovali, ale to len kvôli tomu, aby ste boli pokojní. Mali pokoj na duši. Lenže ona vyzerá byť stále v zlom psychickom rozpoložení. Chcel som sa jej opýtať, či ju doma niekto čaká, ale to by bolo až príliš trúfalé. Už aj tak sa miešam do jej osobných vecí viac, ako by to bolo prípustné. Rád by som vedel, čo alebo kto je zdrojom jej trápenia, ale nemôžem jej položiť túto otázku. Vyzeral by som ako vyzvedajúci čudák. Už aj tak ma má za maniaka, ktorému robí dobre sledovanie cudzích žien. Záleží mi na tom, ako sa na mňa pozerajú iní ľudia. Ako na nich pôsobím zvonku. Väčšinou majú osoby v mojej blízkosti tendenciu ma ľutovať. Ale ona o mne nevie, že som bol chorý. Mám pri nej šancu byť len obyčajným človekom a aj tak sa ku mne správala.

Som presvedčený o tom, že keby sa to dozvedela, pristupovala by ku mne inak, určite by na mňa tak nekričala. Čo som si zaslúžil. Už dávnejšie som čakal, že sa rozohní a vybuchne. Občas je dobré, keď si na niekom vyvŕšite svoju zlosť. A ona to potrebovala. Potrebovala, aby som bol ja zdrojom vypustenia jej hnevu. Ochotne som sa na to podujal. A urobil by som to znovu. Ak by jej to malo pomôcť, tak by mi nevadilo, keby na mňa ešte zopárkrát nakričala. Je zhnusená životom. Nevidí v ňom už ďalej nič dobré. Ja som sa skutočne nesnažil nahovoriť jej, aby zdieľala rovnaké hodnoty, koniec koncov každý máme iný náhľad na svet, má slobodnú vôľu, povolené myslieť si o ňom čo sa jej len zachce, ale rád by som jej ukázal, že na svete existujú veci, pre ktoré sa oplatí žiť. Asi som len naivný rojko, ktorý by si už konečne mohol zložiť z očí tie ružové okuliare. Človek by si pomyslel, že práve ja budem skeptický. Azda by som na to mal aj právo. Ale verím, že všetky zlé veci, ktoré sa nám dejú, sa stávajú z nejakého dôvodu. Sú na niečo dobré. Pre všetko na svete je tu nejaký dôvod. Náš svet nie je ideálny, je hrubý, občas krutý a pochmúrny, dejú sa v ňom zlé skutky, ľudia umierajú, ochorejú, rozvádzajú sa. Tento zoznam by mohol pokračovať donekonečna. Nepopieram, že by bol svet krajší, keby sa všetky tieto negatívne veci nestávali, ale aj to k tomu patrí. Tak ako sa každý deň mení deň s nocou, tak na svete musí vládnuť aj vyváženosť dobra a zla.

Bedákanie nad svojím osudom je niečo, čo robíme často. Preklíname všetko a všetkých, nadávame Bohu, pretože nám v týchto ťažkých chvíľach nepomohol a sklamal nás, ale občas veci nie sú v rukách nikoho. Jednoducho sa stanú. Niekto má šťastie, že zažije viac šťastných chvíľ, a niekto sa musí zmieriť so svojím údelom a pretrpieť si to. Žil som dlho s negatívnymi myšlienkami, ale bol to len premrhaný čas. Ako som už povedal v parku, to jediné, čo v skutočnosti naozaj nemáme, je čas. Letí tak rýchlo, ani sa nenazdáme. Nemôžeme ho zastaviť. Nedá sa pred ním utiecť. Ani pred ním predstaviť veľkú červenú stopku. Namiesto toho premrháme svoju existenciu naháňaním sa a čakaním na zázraky. Ak sa sami nevzchopíme, nemôžeme očakávať, že to za nás ten Boh urobí. Nemôžeme prikladať všetku zodpovednosť za naše nezdary na jeho účet. Nemôžeme ovplyvniť všetko, vedieť, čo sa nám stane v budúcnosti, ale stále môžeme žiť prítomnosťou. Nestrachovať sa zo zajtrajšku, ale tešiť sa z dneška. Načo dobré je plánovanie budúcnosti? Vieme my, čo všetko sa za ten čas môže zmeniť? Áno, spísal som si po prepustení z nemocnice zoznam, ale slúži mi len ako pripomenutie toho, čo všetko by som ešte chcel stihnúť. Moje vytýčené ciele. Pri žiadnom však nie je presná časová lehota. Žiadny presne stanovený dátum.

Nebudem sa náhliť. Želám si otvoriť si vlastný hotel, ale keď sa mi to nepodarí, stane sa niečo? Vôbec nič. Svet sa kvôli tomu nezrúti. Aj tak mám všetko, po čom som kedy túžil a ešte aj viac. Pravdepodobne pociťujem len akýsi druh opiátu, dostal som novú nádej a bol som zachránený. Nie som schopný pozerať sa na veci negatívne, ale ani pred operáciou som taký nebol. Ak niečo, tak som bol len realistický. Prijal porážku. Aj to je niekedy nutné. Keď sa viac bojovať nedá, podvolíte sa. Ja som sa podvolil svojej chorobe a nebojoval s ňou. Nemalo by to zmysel. Ale žena z parku vyzerá byť zdravá, len žiali. Smúti a nevidí východisko. To je iný typ bolesti. Ja sám som ho ešte asi nezažil. Ale žiaden žiaľ sa nedá porovnávať. Každý človek ho prekonáva svojím vlastným spôsobom. Mne neprislúcha súdiť ju. A ani ju neodsudzujem. Veľmi dobre ju chápem. Má právo byť smutná a trúchliť. Len ju tak nerád vidím. A to je môj problém, nie jej. Ju nemusí zaujímať, ako sa na ňu pozerá čudák z parku. Ale mne záleží na tom, ako sa ona pozerá na mňa. Chcel by som sa pre ňu stať oporou, bútľavou vŕbou, ku ktorej sa môže prísť vyspovedať so svojimi problémami. Podľa mňa pomáha, keď sa o svoje trápenie môžete podeliť s niekým druhým. Aspoň takýmto spôsobom mu dávate najavo, že tu nie je sám a stojíte pri ňom. Necítim k nej žiadne romantické city, nemýľte si to. Len si želám byť tam pre ňu ako kamarát.