Jeho srdce ✔

Kapitola 50

Adam

"Ako vieš, že klamem?"

"Pretože sa mi nepozeráš do očí, to môže znamenať len to, že nehovoríš pravdu."

"Fajn, tak si ma prekukla. Podarilo sa mi to dať na prvý pokus a o niekoľko dní si budem môcť prísť pre vodičský preukaz."

"Gratulujem! Vedela som to," usmievala sa víťazoslávne.

Mal som trému. Od rána sa mi triasli ruky a bál som sa, že neprejdem ani len prvou časťou. Už v nemocnici po operácii som si naštudoval od slova do slova pravidlá cestnej premávky a testy som si doma precvičil najmenej stokrát. Vyskúšal som si každú jednu možnú variáciu s rôznymi otázkami. Bol som takýto stále, počas mojich školských dní som sa na testy pripravoval týždeň dopredu a učil sa všetko naspamäť. Mal som šťastie na fotogenickú pamäť. Čo môže byť niekedy skôr na smolu, ale vo väčšine prípadov to dokážem využiť vo svoj vlastný prospech. Je príjemné pamätať si veci. Niektoré sa mi z pamäte nevymažú už nikdy. Ostanú v nej do smrti hlboko zaryté. Práve kvôli tomu som mal z testu najmenší strach. Nemal som problém ani s jednou otázkou. Opovedal som správne na všetkých dvadsaťsedem. Po teste sme sa presunuli k ústnej skúške na cvičisku.

V skupine nás bolo len desať a väčšinou pozostávala zo školopovinných žiakov, takže som tam bol najstarší. Nevadí, aspoň som vyvažoval vekový priemer. Z komisára som mal akýsi rešpekt, ale mal som šťastnú ruku aj pri otázke. Spýtal sa ma na najčastejšie poruchy pneumatík. Naozaj som ľahšiu otázku dostať nemohol. Koleso nie je dostatočne pripevnené, nie je správne vyvážené, čo sa prejavuje kmitaním, ktoré sa prenáša do volantu. A tak ďalej. Doslova som mu to tam odrecitoval. Najviac som sa obával jazdy na cvičisku. Bol som tretí v poradí, čo bolo tiež celkom pozitívne, ako prvý by som bol vykoľajený z miery, no a ako posledný by som to od tých nervov nevydržal. Jazda pozostávala zo slalomu pomedzi kužele, kolmého a pozdĺžneho parkovania a zacúvania do garáže. Pri kužeľoch som mal namále, bol som asi milimeter od jeho zrútenia, ale podarilo sa mi to ustáť. Na všetko som mal desať minút, čo sa mi spočiatku nezdalo ako dostačujúci čas, ale nakoniec som to zvládol s časovou rezervou. Jazda v premávke už bola dlhšia. Trasu určoval komisár a moje nohy sa po celý čas triasli ako osika. Celú doby tam so mnou obaja sedeli, nikto nič nehovoril a ja som nemal ani poňatia, či som touto záverečnou skúškou vôbec prešiel. Našťastie som sa výsledky dozvedel bezprostredne po vystúpení z auta a odtiaľ som prišiel rovno sem.

"Ako si vedel, že nás tu nájdeš?"

"Nevedel, len som to predpokladal, a tak trochu v to aj dúfal."

"Máš dobrú intuíciu," uškrnula sa.

"Alebo len šťastie," odpovedal som jej a všimol si, ako sa Em pýta k mojim rukám.

"Ty by si chcela, aby ťa ujo Adam vzal do náručia?" postrehla aj ona a spýtala sa jej maznavým hlasom.

"S radosťou, ak si to jej výsosť praje," odpovedal som a čakal na pokyn od Tamary, či sa mi ju naozaj rozhodne predať do náručia.

"Nech sa ti páči," opatrne mi ju podala a ja som ju chytil tak nežne, ako sa len dalo. Zasmiala sa. Mám krásny výhľad do jej očí a vlastne si ju môžem dokonale prezrieť. Neviem, ako pevno ju môžem držať, bojím sa, že keď pritlačím čo i len o centimeter silnejšie, rozpučím ju. Kmitá a hýbe sa, otáča sa po vzlietajúcich vtákoch a hundre si. To jej skutočne príde moja prítomnosť tak prirodzene? Je na mňa zvyknutá natoľko, že mi dovolí niesť ju na rukách? Je to špeciálny moment. Nemám absolútne žiadne právo na myšlienky, ktoré mi práve v tomto momente behajú po hlave, ale cítim, ako keby z nás dvoch bola rodina. Možno by sme pre nevedomých ľudí aj navodzovali taký dojem.